Voľba no.1: Československý vlčiak

Možno som blázon...

Vlastne o tom vôbec nepochybujem, že som blázon a nevadí mi, keď si to o mne ľudia myslia. Pravdepodobne je to jeden z dôvodov, pre ktorý som túžila po Československom vlčiakovi od chvíle, keď som ho v roku 2008 po prvýkrát uvidela na Muránskej planine.

Potrebovala som po svojom boku divokého parťáka, ktorý sa so mnou v lese nestratí. Keby som mohla, beriem rovno vlka, lenže na Slovensku je vlk chránený a jeho chov je protizákonný, tak som sa "uspokojila" aspoň s istým percentom vlčej krvi. Keby to bolo také jednoduché, pravdepodobne som už kdesi na Aljaške vo vlčej rezervácii.

Československý vlčiak mi okamžite učaroval. Je veľa snov, ktoré sa nikdy nesplnia, lebo človek ich vníma ako príliš odvážne, no ja som si svoju realitu natoľko v mysli vykreslila, že akonáhle prišla prvá príležitosť zaobstarať si psa, bolo čévečko našou voľbou číslo jeden.

Počas šiestich rokov, čo som o ňom snívala, ma každý odrádzal. Ja teraz nie som výnimkou, keď sa ma na plemeno niekto pýta, pretože každému odporúčam, aby sa o plemene dozvedel čo najviac, poznal ľudí, čo plemeno chovajú, stretával sa s nimi, poznal psov z tohto plemena a vychovať ho chce veľa času a trpezlivosti. Život s náročnejším plemenom sa stáva životným štýlom, ktorému sa neprispôsobujete, ale ktorý si volíte. Nie každý tomu rozumie, než si toto plemeno zadováži a nie každý sa mu dostatočne venuje. Je mnoho ľudí, ktorí ho vnímajú ako "módny" doplnok viac, než ako plnohodnotného člena rodiny. A mnohí nechcú tolerovať jeho vlčie správanie a snažia sa ho zlomiť, pritom sa s týmto plemenom dá perfektne pracovať, ak sa ho snažíte skutočne poznať a pochopiť.

V čom sú čévečká iné?

Každé jedno zvieratko, mačka či pes, morčiatko aj zajačik, majú svoju špecifickú osobnosť a povahu. To znamená, že sa nedá zovšeobecniť zvieracie správanie podľa rasy a plemena na 100 %. Aj keď sa o Československých vlčiakoch dočítate v príručkách čokoľvek, najdôležitejšie bude, ako vy sami budete vnímať jeho správanie, zmeny, čo naňho funguje, čo nefunguje a tie väčšie "chyby" sa snažiť podchytiť čím skôr.

Ja som v roku 2014 blogovala o výchove tohto plemena a o radách pre nováčikov, ktorí by si ho chceli zaobstarať, lebo my sami sme takéto informácie postrádali. Najviac nám pomohlo byť v neustálom kontakte s chovateľmi a prvé dva roky sme chodili na pravidelný výcvik k výbornému cvičiteľovi. Neučil sa tam náš pes, ale my sme sa naučili ako s ním komunikovať a čo si všímať.

Tým, že Československý vlčiak je krížencom vlka karpatského s Nemeckým ovčiakom, má plemeno stále isté percento vlčej krvi a tým aj správanie a výchova sú o niečo viac špecifickejšie. Najväčšími strašiakmi sú:

• Utekanie: niektoré psy a feny bezproblémov zvládajú preliezť dvojmetrový plot, podhrabať sa alebo ho jednoducho zubami rozhryznúť ako kliešťami na drôt.

• Prenasledovanie divokej zveri: vo väčšine prípadov nevie jedinec strhnúť divokú zver, no je dôležité pracovať na odvolaní psa včas a mať ho vo voľnej prírode pod kontrolou.

• Separačná úzkosť a ničenie: čévečko je svorkový pes a neznáša odlúčenie a samotu veľmi dobre. Zvykne preto zavýjať, niekedy až bľačať, robiť rámus alebo "z nudy" ničiť, čo mu príde do cesty. Obhryzie svoju búdu v koterci, poničí dosky v podlahe, v byte dokáže bez problémov rozobrať na drobné gauč, nohy od stola, ale veľmi záleží od jeho povahy a od vás, ako dokážete so šteniatkom pracovať, aby nebralo každý váš odchod ako tragédiu.

• Plachosť: nemusí sa prejavovať u každého psa v rovnakej miere, napríklad u nás bol prvé dva roky psík veľmi kontaktný, potom ho začali desiť mníšky, verejnoprospešné práce, vysokí muží vo voľných kabátoch, ľudia čo na ramenách niesli lyže, krabice, deti alebo dáždnik... Čiže je to veľmi špecifická záležitosť a je dôležité si len všímať svojho psa a vždy aj vopred vyhodnotiť, kto s ním môže prísť do kontaktu. Nám sa osvedčilo, že ľudia, ktorí neprejavujú z neho strach, tých prijme okamžite a s radosťou.

• Temperament a dominancia: hierarchia svorky sa prejavuje pri výchove tohto plemena až do teraz. Je to pes, ktorý potrebuje vyrovnaného a dostatočne dominantného majiteľa. Pes je na svojho majiteľa a svoju svorku fixovaný a veľmi ťažko znáša zmenu tejto hierarchie. U nás sa prejavovala silná separačná úzkosť aj keď sme ho nechali na pár hodín na mieste a s ľuďmi ktorých poznal. Iba opakovaním si na dve miesta "na stráženie" postupne vo vyššom veku zvykol.

V každom prípade na našom blogu budem postupne zverejňovať aj staršie príspevky a aj nové poznatky, ktoré sme za tie roky s našim Vlkom získali. V dnešnej dobe sa k informáciám dostanete o niečo jednoduchšie ako my pred desiatimi rokmi.

Čo pre mňa znamená môj pes?

Občas sa stretávam s názorom, že naše zvieratá máme namiesto detí. My ich ale ako deti nevnímame. Sú súčasťou našej malej rodiny, ale zastupujú iné miesta, aké by zastupovali naše deti. Páči sa mi myšlienka, že ich máme, "aby doma bilo ešte jedno srdce". Je tu živo, aj keď je človek doma sám a pritom občas o nich aj celý deň nevieme, lebo leňošia na teplom mieste.

Keď sme si ale vzali Vlka a ja som si splnila jeden z mojich najväčších snov, nedokážem ani opísať to šťastie. Niektorí priatelia mi hovorili, že som si uviazala okolo nohy olovenú guľu a oni by sa kvôli psovi neobmedzovali. Pre mňa neísť do kina nebolo žiadne obmedzenie. Proste som vzala psa a šla som na kopec vidieť západ slnka, hádzať si s ním papek, išli sme plávať na štrkovisko a tých aktivít by som mohla menovať nespočetne veľa. Preto hovorím, že je to o tom, aký život chcete viesť, to je ten životný štýl.

Len čo sme Vlka začali spoznávať, nastávalo niekoľko poetických okamihov, akoby sa neviditeľné vlákna z môjho srdca začali pretkávať s jeho vláknami. Bez neho som si pripadala nekompletná. Stal sa mojim zvieracím démonom ako z príbehov Philipa Pullmana. Zakaždým, keď divoko lieta lúkou alebo lesom, túžim zvlčieť a rozbehnúť sa s ním.