Pri odchode z Rockmountu sme sa ešte v hale stretli s Royou a jej manželom a tento raz nás prišli privítať už úplne všetci piati psíkovia. Roya stála vo dverách kuchyne s hrnčekom anglického čaju s mliekom, jej manžel si sadol na schody, ich piati psíkovia krúžili okolo nás s vrtiacimi chvostíkmi a vo vzduchu ste mohli priam hmatateľne cítiť tú srdečnosť. Zistili sme, že on pracuje ako investičný realitný maklér a hneď nám bolo jasné ako si vyhliadol túto budovu, ktorá je jedinečná aj vo svojom okolí. Možno v nejakom minulom živote som tu žila a možno v nejakom budúcom tu žiť budem. Zbohom Rockmount. Keby len tvoje steny mohli rozprávať príbehy…
Bolo to málo dní na to, aby sme lepšie preskúmali okolie, ako aj park v Crystal Palace. Videli sme z neho len jednu vstupnú bránu pri vystupovaní z autobusu a naskakovaní na druhý, keď už sme si to s kufrom a batohmi mierili do Lenkinho viktoriánskeho domčeku.
Lenku som si pred pár rokmi všimla vďaka facebooku, keď jej príspevok lajkol Miloš Jesenský, s ktorým som si istého času dopisovala (a on ma mimochodom priviedol ku knihe Ženy, ktoré behali s vlkmi a tá sa na dlho stala mojou mantrou). Občas som sa vracala k jej blogu
Dievča v Londýne a zatúlala sa s ňou do neznámych uličiek. Keď robila cestovateľské prednášky po Slovensku, volala som ju, aby urobila jednu aj u nás v Kežmarku, no vtedy to, bohužiaľ, nevyšlo. Zhodou okolností nás osud spojil pri tvorbe jej knihy a ja som sa mohla stať jej korektorkou, ale čo viac, našla som v nej spriaznenú dušu.
Obe sme sa trochu báli, ako nás prijmú jej členovia domácnosti - psík Fergus, synček Kubík a manžel Romčík - no Fergus si nás po prvotnom štekaní zamiloval až robil po dome šialené osmičky, Kubík sa hanbil len chvíľočku a Romčíka sme podplatili avokádovým sendvičom, ktorý mi Lorko robieva na raňajky a naučili sme ho robiť aj Lenku.
U Lenky je veľmi útulne a mohli by sme sa rozprávať celé hodiny, no čakalo nás ďalšie
divadelné predstavenie, tento raz pod šírim nebom v historickom Shakespearovom The Globe Theatre.