Pred niekoľkými rokmi jeden náš kamarát postavil hlboko v lesoch pod Tatrami hobití domček a my sme mali to šťastie užiť si jeho komornú atmosféru, uniknúť od zhonu každodenného života a znovu sa spojiť s prírodou.

Hobití domček, schovaný pred zrakmi zvedavých okoloidúcich či turistov, kam zablúdi len divá zver alebo stratený hubár, je obklopený hustým lesom plným papradí, zvlnenými kopcami a s neďalekým panoramatickým výhľadom na Vysoké Tatry, kde máte pocit, že presne tam sídli Boh. Tento pokojný únik zo sveta bol postavený niekoľko kilometrov od mesta či ciest a nám trvalo zopár hodín chôdze, kým sme sa k nemu dostali. Hore kopcom, dolu do doliny, popri rybníku a opäť hore do lesov sme si pripadali presne ako Frodo a Sam na ceste do Mordoru. Našťastie som z predošlých návštev cestu dobre poznala, lebo navigovať sa po pamäti a zabočiť pri tom správnom pníku je cesta len pre správneho dobrodruha.

Vystúpili sme na posledný kopec k najkrajšiemu výhľadu na Tatry, kde sme si dali prestávku, aby sme sa pokochali západom slnka. Výhľad sme nechali za sebou a pustili sme sa prebrodiť zelené paprade. Keď sme dorazili na miesto, zostávalo nám posledných pár lúčov denného svetla a tak sme si v okolí pozbierali drevo vhodné na oheň a keďže toto útulné útočisko bolo postavené s romantickým a praktickým krbom vo vnútri, mohli sme si domček krásne zohriať a zároveň si na ohni opiecť večeru. Vôňa sa šírila široko-ďaleko a nám sa po namáhavej ceste už skrúcali žalúdky a tiekli slinky.

Nad hlavami sa valili mraky, noc zosadla na koruny stromov, les sa ponoril do ticha kde len občas bolo počuť húkanie sovy či ševelenie listov a my sme si rozložili karimatky a spacáky a kým Vlk zaspal na mojich nohách, rozprávali sme sa pri poslednom tlejúcom polienku dlho do noci. Nie sme nároční na podmienky ubytovania. Stačí nám spacák, Vlk a milióny hviezd nad hlavou. Preto noc v hobiťom domčeku bol jeden z našich najkrajších zážitkov.