V minulých príspevkoch som trošku priblížila naše životy a práve uchovávanie týchto spomienok ma motivuje blogovať. Píšem to skôr pre seba, aj keď viem, že zopár ľudí sem zavíta, najmä tí z vás, čo nás poznajú a majú radi. Chcela som vydať blog každý piatok, no moje plány zmarili pracovné záležitosti. Rozpísaný text sa mi podarilo dokončiť až dnes, keď opäť čakám nekonečné dve hodiny vo Vrútkach, pretože odkedy železnice zmenili prepravný poriadok, mám na prestup 4 minúty a tým pádom prípoj náš 10 minút meškajúci vlak nepočkal. Ja viem, že nikoho na železnici nezaujíma, že je tu jedna ženská, ktorá cestuje päť a pol hodiny k mame, väčšinou so štyrmi prestupmi a tých 10 minút, čo by prípoj počkal na náš vlak, by mi ušetrilo vzácny čas, keďže dnes som tým pádom opäť na ceste "len" 8 hodín... Pre niekoho pracovná doba, pre mňa už pomaly pravidelná nekonečná cesta za mamou.

Dom, v ktorom som v detstve žila mal niekoľko zaujímavých zákutí, vďaka ktorým moja fantázia pracovala na plné obrátky. So sestrou a s kamarátkami sme vymýšľali príbehy o princeznách, strašidlách, vílach a škriatkoch, skrývali sme sa v drevárni, na povale alebo v pivnici. Pri jednej takejto hre sme sa rozhodli preskúmať obsah starej zaprášenej skrine z dreveného masívu, ktorá sa v pivnici musela jedine zhmotniť, pretože neverím, že ju tam cez úzke dvere a schodisko niekto niekedy presťahoval.
 
Na naše prekvapenie bola na prasknutie naplnená knihami všakovakého druhu. Knihu po knihe sme brali do rúk, listovali, nad niektorými sme sa chichotali, iné sme hneď odložili a odrazu môj zrak upútala kresba, zelený povrch so zlatým nápisom a ja som v rukách držala poklad. Môj miláčik - Hobbit. Vydanie z roku 1994. Po Jane Eyreovej, Anne zo Zeleného domu a Harrym Potterovi to bola ďalšia kniha, ktorú som priam zhltla nedočkavosťou. Preniesla ma do sveta Stredozeme, ktorá celý zvyšok života vyživovala moju fantáziu. Po lesoch a národných parkoch som sa túlala už len s hudbou od Enye v slúchatkách mojej mp3-ky.
 
Rovnakou knihou a láskou k tolkienovkám vzplanulo aj Lorove srdce. U bratranca na polici objavil Hobbita a neprestal čítať, až kým na jeho vlastnej polici neboli všetky Tolkienove knihy. Bol rovnaký blázon ako ja. Zistila som to tak, že raz v škole sa mu spod košele šibalsky zaleskol prsteň moci na retiazke.
 
O požiadaní o ruku s Večernicou na Vyšehrade som písala v minulom príspevku a zavŕšili sme to našim svadobným tancom, ktorý sme si zatancovali na skladbu May it be. Lepšie by znelo "na oscarovú skladbu", no na naše prekvapenie nomináciu na zisk premenila pieseň z filmu Príšerky s.r.o.

Keď sme prišli z Veľkej Lomnice do Kežmarku, chvíľu sme bývali v malom bytíku, ktorý majiteľka potrebovala predať a nám, bohužiaľ, nevychádzala možnosť vziať si v tom čase hypotéku. Šťastnou zhodou okolností sme sa vďaka priateľom mohli nasťahovať do podkrovného bytu nádhernej historickej budovy v centre mesta a zažiť pocit, aké je to viesť bohémsky umelecký život v podkroví kníhkupectva. Pre dušu knihomoľa neexistuje lepšie miesto. Postupne len presúvame naše obľúbené knižné tituly do našej osobnej knižnice o poschodie vyššie.

Keď budete v Kežmarku, jednoznačne musíte do kníhkupectva Alter ego zavítať. Je to komorné rodinné kníhkupectvo, ktoré vzniklo začiatkom 90-tych rokov a bolo zároveň prvým internetovým kníhkupectvom na Spiši. Privítajú vás v ňom jedni z najmilších ľudí na svete. Zaujímavosti o kníhkupectve sa dočítate napríklad v tomto rozhovore na blogu SME.

Odkedy sme prišli pod Tatry, je to s prácou všelijaké. Myslím, že každý sa tu obracia ako vie a hlavne skromne, tak aby to vystačilo na život. Mnohí svoje tituly a vyštudované odbory odložia na klinec a pracujú tam, kde je to práve možné, keď chcú žiť v tejto oblasti. Niekedy nás tieto cesty ale privedú aj na miesta, o ktorých by sme predtým ani len nesnívali a mnohí nám často povedia, že práve to je ich práca snov. Presne taká je pre nás Skalnatá chata.
 
Nebudem tu (momentálne) do detailov rozoberať, čo práci na Skalnatej chate predchádzalo, lebo zbytočne by som prebudila draka (v sebe). Prišla pandémia, prešli voľby, Lorko prišiel na hodinu o prácu, a keďže sme v tom období nemohli za prácou odcestovať, zachránil nás opäť kamarát, chatár Pavol Kulanga. Musím priznať, že nebyť práce na Skalnatej chate a skvelých ľudí, čo sme vďaka chate spoznali, nechcela by som pod Tatrami zostávať. Tatry sú jediné, čo moju rozlietanú veternú dušu drží na jednom mieste. Keby som mohla, žila by som v každej krajine tak rok a pohla sa ďalej, lebo chcem vidieť, zažiť a ochutnať všetko.
 
Za tie roky sa cítime na Skalnatej chate ako doma. Vidíme to najmä na Vlkovi. Radostne uteká, keď tam prichádzame, na chate má síce svoje miesto, kde leží, ale nedá mu to a víta každého človeka, čo príde a užíva si hladkanie, škrabkanie, fotenie a pochvaly. Na začiatku som si myslela, že mu bude vadiť spať na zemi bez pelechu alebo bude vrčať pri dverách izby, keď po chodbe pôjdu hostia v noci na záchod, ale udomácnil sa tam bez akýchkoľvek problémov okamžite. Jediné obdobie, kedy sme ja a Vlk na chate najmenej, je leto. Do Tatier prúdi čoraz viac turistov a vtedy si užívame miesta, ktoré nie sú tak veľmi frekventované.