Takto pred dvomi rokmi, na naše desiate výročie, sme prvýkrát skúsili ubytovanie cez Airbnb, no hľadali sme také, kam s nami môžu aj vlčie labky. Dog-friendly nie vždy vystihuje to, čo hľadáme, pretože nie každý tým myslí vzrast zlovlka z Hry o tróny. Z tohto dôvodu my musíme hľadať Wolfdog-friendly 🙂 Vymenili sme si preto zopár správ s Milou, aby sme sa uistili, že táto mini chalúpka je pre nás vhodná a našťastie sme do Banskej Štiavnice smerovali z víkendu u mojej mamy, ktorá býva pri Zvolene, pretože sme v tom čase boli ešte nepojazdní a cesta vlakom z Tatier do Štiavnice (ako aj naspäť) trvá s niekoľkými prestupmi väčšinu dňa.

Keďže sme sa do chalúpky zamilovali, vrátili sme sa do nej opäť a na tmavej večernej ceste nás už čakal pán domáci so slovami, že mal o nás strach. Okamžite sme sa cítili ako pri návrate k starým dobrým priateľom. Písala som im totiž pred viac ako hodinou, že vyrážame zo Zvolena a cesta tam trvá niečo vyše pol hodinky, no nevzali sme do úvahy šero a kľukaté štiavnické cesty, po ktorých sme išli prvýkrát.
 
Okrem skrine sa tu za dva roky vôbec nič nezmenilo. Hrejivá izbička v malom staručkom domčeku je ako vystrihnutá z rozprávky. Pocítite v nej atmosféru starých časov rovnako, ako v uliciach Banskej Štiavnice. Dýcha to tu históriou, pretože majitelia všetko robili vlastnými rukami a zachovali každý detail, ktorý objavili. Pod omietkou našli staré maľby, v dome mali starodávnu posteľ, ktorej čelo využili ako policu a medzi všetkými vecami objavili aj starú kúpnu listinu niektorého z predošlých majiteľov, ktorá teraz majestátne visí zarámovaná na starom príborníku v kuchyni. Dokonca je v izbe zo starého okenného rámu vytvorená vitrína so starým náradím.
Ešte aj smaragdovo zelená piecka dodáva tomuto priestoru osobitý charakter a mali sme šťastie, že keď nám pred dvomi rokmi bola zima, Peťo nás naučil ako kachle rozhorieť, aby sme sa nevydymili. Keďže kúrenie a zručnosť správne piecku rozhorieť nie je v schopnostiach každého ubytovaného, my sme teraz v októbri boli poslední návštevníci a Alica in Štiavnica bude pre vás dostupná opäť od apríla do októbra.
Oba razy sme tu strávili tri noci s túžbou objavovať štiavnické poklady a tajomstvá a stále sa nám máli. Vedeli by sme si predstaviť v tejto romantickej chalúpke bývať celoročne a podnikať prechádzky po meste a po okolí, pretože nás Banská Štiavnica ani po rokoch neprestáva prekvapovať. Mila nám pred dvoma rokmi poradila vyskúšať prechádzku na Rosniarky, kde jeden pán postavil menhiry, ako ste mohli čítať v jednom z mojich predošlých príspevkov. Vďaka tomuto tipu sme mali jeden z našich kúzelných zážitkov a objavili sme ďalšie magické miesto, kam sa radi vraciame. Mila a Peťo majú v rukáve schované aj ďalšie skvelé tipy o najlepších krčmách, reštauráciách či kaviarňach, kultúrnych podujatiach, ale aj výletoch po okolí. Mila je totiž divadelnou režisérkou, ktorej imerzné predstavenie Kosmopol je zakaždým dlhodobo vopred vypredané ako lístky na Taylor Swift vo Viedni. Posledne, keď som išla kúpiť lístky na predstavenie, som nestihla ani žmurknúť... a boli fuč.
Samostatne stojaci domček stojí hneď vedľa ich rodinného domu v spoločnej záhrade, učupený pod lesom v tichom prostredí. Aj keď je na kopci nad mestom, do centra je to skratkou 5 minút chôdze, obchádzkou možno 7 minút a za 10 minút po lesnej ceste sa viete dostať aj k tajchu Veľká Vodárenská a k rázcestiu na Rosniarky k menhirom alebo k ruinám hradu Glanzenberg. K nášmu životnému štýlu sa Štiavnica perfektne hodí, pretože je ideálna na dlhé psie prechádzky, ale aj na občerstvenie v podnikoch. Tie pravé štiavnické Wolfdog-friendly podniky určite spomenieme v ďalšom príspevku.
Za tie dva roky sme už navštívili zopár ubytovaní a stretli majiteľov, z ktorých sa stali priatelia, no Milu a Peťa len tak niekto neprekoná. Zakaždým na nás mysleli ako na ďalších členov rodiny, doniesli nám z voňavého čerstvo upečeného koláča, zavolali nás na pohár vínka a zakaždým to dopadlo presne tak ako píšu pri popise svojho ubytovania: "Nemusíme byť jeden druhému na očiach, ale môžeme sa stretnúť pri nekonečnom čaji o piatej :-)". Takýto rozhovor sme na záhrade pri nočných svetielkach Štiavnice a pod miliónmi hviezd viedli aj teraz do polnoci, len v pyžamách v chladnom októbri, a ani jednému z nás sa nechcelo ísť spať. Je to nekonečný príbeh ako obľúbená kniha malej Alice.
 
Pre takých snílkov, ako som ja, ktorí milujú detské rozprávky a chceli by aj jednu napísať, je Alica in Štiavnica ideálnou zajačou norou, ktorá vás vtiahne do magického sveta. Mne stačí kráčať hore kopcom "domov", keď svietia pouličné lampy ako v Narnii a cítite dym z komínov, drevo a uhlie, ktoré mi pripomínajú detstvo, pod jesenne červeným viničom na vás pradie a mňauká čierna mačka a v bráničke na vás už starostlivo čakajú priatelia. Kto by sa sem nechcel vrátiť?

Zdieľaj tento príbeh

Komentáre Rozbaliť -
Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *