Kežmarčanom je všeobecne známe, že na ulici s názvom Krvavé pole, ďaleko za bránami mesta, stála pred niekoľkými storočiami šibenica. Hlavy mnohých ľudí skončili pod čepeľou kata oddelené od tela a krv sa už dávno vsiakla do zeme pod našimi nohami. To ma priviedlo na myšlienku, či aj Kežmarok bol svedkom krvavých honov na čarodejnice v stredoveku?

Poznáme mnohé príbehy, najmä z americkej kolónie z mestečka Salem, kde nemilosrdne odsúdili a upálili ženy podozrivé z čarodejníctva, no myšlienky honu na čarodejnice siahajú omnoho hlbšie do histórie a mágia v rôznych podobách je súčasťou každej kultúry.
 
Ľudia verili, že čarodejnice majú priame spojenie s diablom, ktorý im dáva nadprirodzenú moc, vďaka ktorej môžu čarovať, lietať na metle a škodiť ostatným. Kresťanstvo sa snažilo vykoreniť z našej kultúry pozostatky predošlého náboženstva, rituálov a tradícií označovaných za pohanské a tým nečisté a zároveň sa ľudia poukazovaním na čarodejnice snažili objasniť nevysvetliteľné veci či tragické udalosti. Cirkev v roku 906 vydala Canon Episcopi a aktívne začala bojovať proti čarodejníctvu. Následne v rokoch 1231-1232 zriadila ústredný cirkevný vyšetrovací úrad, ktorého cieľom bolo pátranie po kacíroch a sektároch a od roku 1252 povoľovalo mučenie počas vyšetrovania a to vyvrcholilo obvineniami o spojení s diablom. Kacíri zhoreli na hraniciach.
 
V roku 1486 dvaja dominikáni, Jakub Sprenger a Heinrich Kramer, vytvorili komplexný návod na celý proces stíhania čarodejníc a bosorákov pod názvom Kladivo na čarodejnice, čím začalo masové šialenstvo. Heinrich Kramer pod krídlami pápežskej buly Summis desiderantes affectibus pôsobil ako inkvizítor v Európe a od roku 1500 aj v Čechách a na Morave, kde nakoniec zomrel.
 
V Európe na hraniciach umrelo 60-80 tisíc ľudí počas viac ako troch storočí medzi rokmi 1430-1780. Síce sa hon na čarodejnice najčastejšie spomína ako obdobie temného stredoveku, v skutočnosti inkvizícia vyvrcholila v ranom novoveku v 16.-17. storočí a niekde dokonca v osvietenskom 18. storočí. Tak tomu bolo aj na našom území.

Spoločnosť už v období raného uhorského štátu verila, že bosorky majú magickú moc a vedia škodiť, no v Uhorsku nebola zriadená cirkevná inkvizícia tak, ako bola známa vo zvyšku Európy. Prípady čarodejníc riešili zemepanské a stoličné súdy. Okrem toho sa Uhorsko potýkalo s bojom s Osmanmi. no len čo sa protiturecké vojny skončili, hranice sa u nás rozhoreli. Aj napriek "miernejším" trestom sa u nás upaľovalo, topilo, pochovávalo zaživa, mučilo, stínalo, šľahalo metlou, vyháňalo z obce ale občas to skončilo aj len napomenutím.

 Panovníci ustanovili len mierne tresty. V dekréte kráľa Štefana I. sa píše: ,,Ak bola nájdená dáka striga, podľa súdneho zákona nech ju predvedú do kostola a odovzdajú kňazovi na postenie a ponaučenie vo viere, po pôste nech sa vráti domov. Ak sa nájde v tejže vine druhý raz, nech sa podobne podrobí pôstu, nech jej však vypália na prsia a na čelo a tiež medzi lopatkami kostolným kľúčom biľag kríža a nech sa vráti domov. Ak (je to) po tretie, nech sa odovzdá sudcom.“

Podobne tomu bolo aj v dekrétoch kráľa Ladislava. Uhorský kráľ Koloman v jednom zo svojich dekrétov napísal: ,,O bosorkách, keďže nejestvujú, nech nie je ani žiadne vyšetrovanie“. Prípady týkajúce sa bosoriek sa tak mali riešiť rovnakým spôsobom, ako akýkoľvek iný trestný čin alebo priestupok.

V 12. storočí bola v Uhorsku zavedená skúška žeravým železom alebo vodný ordál, ktoré vykonával župný súd za prítomnosti predstaviteľa cirkvi. V prípade, ak sa žaloba nepotvrdila, žalobca dostal rovnaký trest ako vinník. Budínsky koncil v roku 1279 zakázal cirkvi, aby sa podieľala na ordáloch.

V uhorskom meste Budín v roku 1421 bolo ustanovené, že čarodejnice mali byť najskôr potrestané tým spôsobom, že vo sviatočný deň museli stáť na rebríku od rána do obeda, so židovským klobúkom a s pomaľovanými obrázkami anjelov na hlave. Následne mali odprisahať, že sa polepšia a od svojich bludov upustia. Ak by však boli pri niečom takom pristihnuté opätovne, postihol by ich trest smrti upálením, rovnako ako kacírov.

Prvý čarodejnícky proces na území dnešného Slovenska, ktoré bolo v tom čase časťou Horného Uhorska, sa konal v Banskej Štiavnici v roku 1520, aj keď je známy aj proces v Štítniku z roku 1506 alebo vo Zvolene z roku 1509, kde podľa dochovaných informácií upálili bosorku Katku a v roku 1517 v Košiciach mal byť Ján Teriéki podrobený vodnej skúške.
 
Najväčší počet procesov s čarodejnicami na Slovensku prebehol v Krupine, kde odsúdením za mágiu bolo postupne popravených sťatím alebo upálením približne 50 ľudí. O procesoch máme zachované údaje aj v Bratislave, Bardejove, Komárne, Šamoríne, Trenčíne, Štítniku, Košiciach či Spišskej Novej Vsi. V Levoči do klietky hanby mohla byť zavretá aj žena, ktorá bola na ulici po zotmení (čo je môj bežný čas na venčenie Vlka, najmä v zimných mesiacoch).
 
V Hornom Uhorsku je zdokumentovaných okolo 400 procesov s čarodejnicami, v celom Uhorsku to bolo približne 2000 obvinení z bosoráctva. Prevažne vznikali z malicherných hádok, závisti, pomsty či nenávisti a polovica skončila mučením, obesením, upálením či sťatím hlavy. Išlo o ľudí, ktorí sa telesne alebo mentálne odlišovali, boli z inej sociálnej, náboženskej či etnickej skupiny, nemali deti, kliali, venovali sa zberu byliniek a liečiteľstvu, rozprávali sa so zvieratami, pracovali ako pôrodné babice, alebo boli pri tom, keď oblasť zasiahla prírodná katastrofa alebo hospodárska kríza. (Je mi jasné, tak ako aj pravidelným čitateľom môjho blogu, že až príliš veľa bodov ma vystihuje a v tom storočí by som, pravdepodobne, skončila upálená na hranici.)
 
Koniec uhorských procesov s čarodejnicami sa začal písať vďaka Márii Terézii, ktorá od roku 1756 žiadala v miestodržiteľskej rade v Bratislave, aby boli súdne procesy s čarodejnicami zastavené. Neverila poverám a za vzniknutú mániu vinila cirkev. Zreformovala zastarané súdnictvo a v roku 1768 vydala nový trestný poriadok Constitutio Criminalis Theresiana, vďaka ktorému zakázala viesť procesy s čarodejnicami, vynášať nad nimi rozsudky, vykonávať telesné tresty a zrušila stredoveké mučenie. Jej syn, cisár Jozef II., vydal v roku 1787 definitívny zákaz stíhania bosoriek.

Na Spiši bolo oproti iným uhorským stoliciam relatívne málo čarodejníckych procesov. Známych je približne dvadsať. Písal o nich evanjelický farár a znalec nie len spišskej histórie Samuel Weber v knihe Viera v čarodejnice. On uvádza, že ľudia sa s šarlatánmi a bosorkami vysporiadali skôr, ako zasadol súd a s tichým súhlasom predstavenstva dochádzalo k lynčovaniu.
 
V Kežmarku sa údajne evanjelickému farárovi Georgovi Buchholtzovi objavoval diabol. Objavil sa po večernom zvonení na Ľubovnianskom hrade a vyniesol poľského katolíckeho strážcu do izby, kde ho hodil medzi postele. Buchholtz skonštatoval, že "tak hrá diabol svoje hry s nevercami". Druhýkrát diabol vyvádzal osem dní a hádzal nádoby. Buchholtz bol spolu s kantorom pozvaný, aby diabla vyhnal. Pomocou spevu, modlitby a kázne bol v noci pokoj, no na druhý deň bolo vyvádzanie ešte horšie. Farár všetko zopakoval, no vyčíňanie sa upokojilo až po tom, ako na nohu jeho manželky spadol obrovský kameň. Buchholtz tvrdil, že príčinou bola bezbožnosť domáceho pána, ktorý konvertoval na katolícku vieru. Kežmarok bol totiž celé storočie čisto evanjelické mesto a katolícka viera tu bola zakázaná.
 
Keď sa do Kežmarku navrátila katolícka cirkev, v rokoch 1714-1718 spravoval farnosť Kostola sv. Kríža páter Augustín Mayer. On zaslal sťažnosti biskupovi (v tom čase v podstate iba spišskému prepoštovi, lebo biskupstvo vzniklo neskôr) Jánovi Sigrayovi a ten poveril Jána Peltza a Štefana Loviskovicsa zriadením cirkevnej inkvizície v Kežmarku, čím pobúril prevažne evanjelické mesto. Tieto snahy napokon neboli úspešné.
 
Najradšej by som sa dostala k tomu dopisu, o aké sťažnosti sa jednalo, že Sigray tú cirkevnú inkvizíciu dovolil. Ján Sigray sa ako spišský prepošt zasadzoval najmä za odstraňovanie heréz. Štefan Loviskovics, ktorého Sigray poveril, bol kanonikom v Spišskej kapitule rovnako ako Ján Peltz. Ten bol v spomínaných rokoch dokonca dekanom kapituly a apoštolským protonotárom a neskôr spišským prepoštom.
 
Zaujímavou informáciou je, že Spišské biskupstvo vzniklo v roku 1776, čiže len rok pred údajne posledným čarodejníckym procesom, ktorý zmieňuje vo svojej knihe Tünde Lengyelová. Píše, že "posledný proces, v ktorom vyriekli rozsudok smrti, sa uskutočnil roku 1777 v Kežmarku. V stoličnej zápisnici je poznamenané: „Gurka Maria et Poleczko Johannes propter magiam ad gladium condemnati sunt“ (pre mágiu boli odsúdení na sťatie). Tento rozsudok sa pokladá za posledný v kauze bosoriek v celej strednej Európe.""
 
Bohužiaľ v jednom článku v Korzári sa píše: "Zistilo sa, že tento rozsudok bol vyrieknutý o 60 rokov skôr. Kežmarok tak prišiel o túto neslávnu bodku za bosoráckymi procesmi."
 
Pátrala som preto, kde je pravda a našla som Výročnú správu historickej vedy po nemecky, pravdepodobne, z roku 1893, kde je v poznámke pod čiarou č. 660 citovaný zápis z knihy Viera v čarodejnice od Samuela Webera: "V Lublau ešte v roku 1777 bol vynesený rozsudok smrti sťatím za mágiu Marie Gurky a Jána Poleczka." Apfel vo svojej knihe preložil Lublau ako poľské mesto Lublin, no v tom období bola ako Lublau známa Stará Ľubovňa. Ak je tomu tak, v tom prípade sa tento čarodejnícky proces v Kežmarku vôbec nekonal.
 
O bodku za čarodejníckymi procesmi v strednej Európe sa prie niekoľko miest. Jedným z nich je aj prípad Žofie Durčákovej z Pekelníka v roku 1790, ktorá bola obžalovaná za "čarodejstvá a vedomstvá robila a ľudí opovážlivými rečami k sebe a proti sebe mámila". Dostala 40 rán korbáčom na trhu v Trstenej a bola vyhnaná z Oravskej stolice.
 
Keď študujem a bádam po týchto informáciách z histórie, túžim sa vedieť vrátiť v čase a byť muchou na stene, aby som si zodpovedala na mnohé otázky, na ktoré už v žiadnej zápisnici nenájdem odpoveď. Aké boli tie ženy a čo spravili, že ich čakal tak strašný osud? To sa dnes už nedozvieme.
 
Zdroje:
Tünde Lengyelová - Bosorky, strigy, čarodejnice
Viliam Apfel - Čas pekelných ohňov
Bedřich Šindelář - Hon na čarodejnice
Miloš Jesenský, Alexandra Pavelková, Lenka Tkáčová - Čarodejnice, alchymisti a hľadači pokladov na Slovensku
Katarína Nádaská - Čary a veštby
https://www.tyzden.sk/casopis/16689/pozor-na-strigy-a-bosorky/
https://spis.korzar.sme.sk/c/7596062/o-vycinani-bosoriek-na-spisi-sa-zachovali-dokumenty.html
https://www.oravskemuzeum.sk/15852/
https://www.teraz.sk/knihy/snk-procesy-carodejnice-knihy/54481-clanok.html
https://www.projustice.sk/pravne-dejiny/trestanie-carodejnic-podla-najstarsich-uhorskych-dekretov
https://misc.bibl.u-szeged.hu/24323/1/011_011_399-446.pdf
https://www.fara-kezmarok.sk/wp-content/uploads/2020/07/dejiny-rkc-kezmarok.pdf
https://ks.kapitula.sk/uploads/fck/file/I.%20Od%20po%C4%8Diatkov%20Kapituly-text%20-%20k%C3%B3pia.pdf
https://matica.sk/wp-content/uploads/2022/09/Historick%C3%BD-zbornik1-2021-Juraj-Brincko.pdf