Snehový prach víriaci vo svetle nočných lámp ⛤ šepot zasnežených borovíc ⛤ svit mesiaca na zamrznutej ceste

Decembrová zimná krajina pod Tatrami už dávno nie je plná snehu. Po niektoré roky aspoň začiatok mesiaca priniesol menšiu snehovú pokrývku, no tento rok sa po pár dňoch stratila a tak ako pochmúrny bol november, okrem pár ružovkastých východov a západov slnka bol rovnako ponurý aj december. 

S príchodom dlhých temných nocí som s pár priateľmi viedla debaty o tom, ako na nás tieto dlhé noci vplývajú a ako sme si napriek času na zimné noci nikdy nezvykli a to si ani nevieme predstaviť noci a dni za polárnym kruhom. 

Pre môj zdravotný problém, ktorý posledný polrok riešim, si nedokážem naplno užívať ani dlhé prechádzky s Vlkom, na ktorých som si vedela perfektne vyvetrať hlavu a načerpať energiu. Aj preto cítim, že som nervóznejšia, unavenejšia, akoby sa mi kdesi v hĺbke v duši usadila temnota, ktorá sa tam zahniezdila a nechce sa pustiť. Nemôžem jej to mať za zlé. Za posledné štyri roky nebolo veľa dôvodov na radosť. Toto budú naše prvé Vianoce bez starého otca, aj keď sme s ním nemohli tráviť už trojo Vianoc a budú to tretie Vianoce bez môjho otca. 

Často na neho myslím, o to viac počas Vianoc, lebo ich mal veľmi rád. Ak mal počas roka miliónkrát zlú náladu, na Vianoce nikdy. Mali sme vo zvyku ozdobovať vianočný stromček až ráno na Štedrý deň 24. decembra, v pozadí nám hrali vianočné rozprávky alebo koledy, kto mohol, pomohol pri príprave štedrovečernej večere, striedali sme sa pri všetkom a držali sme celý deň pôst, aj keď sme si vždy tajne uliali z vaječného koňaku alebo zjedli za lyžicu zemiakového šalátu. Keď bolo všetko hotové, pekne sme sa vyobliekali a odišli sme na cintorín, kde sme zapálili sviečky na všetkých hroboch našich blízkych. Starkého hrob je ďaleko, čiže tam sa nám nepodarí ísť, ale navštíviť otcov hrob na Vianoce je pre mňa stále najťažšie. 

Kedysi sme bývali dve a pol ulice od toho cintorína a ako dieťa bolo pre mňa veľmi magické, keď sme sa po tme vracali domov rozsvietenými ulicami, kde za oknami svietili a blikali svetielka vianočných stromčekov a ja som si predstavovala všetkých tých ľudí ako večerajú alebo rozbaľujú darčeky. Najkrajšie bolo, keď začalo snežiť. Snehový prach víriaci vo svetle pouličných lámp sa usádzal na chodníku a chrúmal nám pod nohami a od cesty sa odrážal svit mesiaca. Vietor jemne hvízdal akoby nám hral koledy na flaute rovno do ucha. Bolo by krásne môcť sa ešte aspoň raz vrátiť v čase, aj keby len nahliadnuť cez námrazu na okne do našej obývačky, keď tam sedela ešte aj starká…

Tento rok sa s nami pomaly lúči, no jeho koniec nesie v sebe prísľub nového začiatku. V jeho posledných chvíľach je skrytá nádej – nádej na jarné slnko, nové dobrodružstvá a na to, že naša láska a tradície pretrvajú.