Pri odchode z Rockmountu sme sa ešte v hale stretli s Royou a jej manželom a tento raz nás prišli privítať už úplne všetci piati psíkovia. Roya stála vo dverách kuchyne s hrnčekom anglického čaju s mliekom, jej manžel si sadol na schody, ich piati psíkovia krúžili okolo nás s vrtiacimi chvostíkmi a vo vzduchu ste mohli priam hmatateľne cítiť tú srdečnosť. Zistili sme, že on pracuje ako investičný realitný maklér a hneď nám bolo jasné ako si vyhliadol túto budovu, ktorá je jedinečná aj vo svojom okolí. Možno v nejakom minulom živote som tu žila a možno v nejakom budúcom tu žiť budem. Zbohom Rockmount. Keby len tvoje steny mohli rozprávať príbehy…

Bolo to málo dní na to, aby sme lepšie preskúmali okolie, ako aj park v Crystal Palace. Videli sme z neho len jednu vstupnú bránu pri vystupovaní z autobusu a naskakovaní na druhý, keď už sme si to s kufrom a batohmi mierili do Lenkinho viktoriánskeho domčeku. 

Lenku som si pred pár rokmi všimla vďaka facebooku, keď jej príspevok lajkol Miloš Jesenský, s ktorým som si istého času dopisovala (a on ma mimochodom priviedol ku knihe Ženy, ktoré behali s vlkmi a tá sa na dlho stala mojou mantrou). Občas som sa vracala k jej blogu Dievča v Londýne a zatúlala sa s ňou do neznámych uličiek. Keď robila cestovateľské prednášky po Slovensku, volala som ju, aby urobila jednu aj u nás v Kežmarku, no vtedy to, bohužiaľ, nevyšlo. Zhodou okolností nás osud spojil pri tvorbe jej knihy a ja som sa mohla stať jej korektorkou, ale čo viac, našla som v nej spriaznenú dušu. 

Obe sme sa trochu báli, ako nás prijmú jej členovia domácnosti - psík Fergus, synček Kubík a manžel Romčík - no Fergus si nás po prvotnom štekaní zamiloval až robil po dome šialené osmičky, Kubík sa hanbil len chvíľočku a Romčíka sme podplatili avokádovým sendvičom, ktorý mi Lorko robieva na raňajky a naučili sme ho robiť aj Lenku. 

U Lenky je veľmi útulne a mohli by sme sa rozprávať celé hodiny, no čakalo nás ďalšie divadelné predstavenie, tento raz pod šírim nebom v historickom Shakespearovom The Globe Theatre.

Počasie bolo v tento deň najchladnejšie, najponurejšie a mesto bolo prepchaté turistami, takže sme nemali veľmi náladu poflakovať sa ulicami, no napriek tomu sme sa na skok zastavili vo Westminsterskej katedrále, ktorá svojou stavbou nápadne pripomína evanjelický kostol v Kežmarku. Nezvyčajný červeno-biely pruhovaný kostol postavili pred viac ako 100 rokmi, keď začal byť katolicizmus opäť tolerovaný, no anglikánska cirkev už nechcela vrátiť neďaleké opátstvo. Tento nezvyčajný kostol je centrom rímskeho katolicizmu v Anglicku a napriek tomu, že má viac ako 100 rokov, ešte stále nedokončili jeho kompletnú výzdobu a snáď ani nikdy nedokončia. Práve vďaka tomu je jednoznačne unikátny.

Nájdete v ňom kontrast medzi detailne vykladanou zlato-farebnou mozaikou a nedokončeným stropom z pálených čiernych tehál. Nahé tehly bez pozlátka či maľby dodávajú Kaplnke všetkých duší dojem nekonečna.

My s Lorkom sme mali potrebu vidieť Big Ben bez lešenia, keďže sme túto dominantu Londýna pred piatimi rokmi videli obohnanú kovovými tyčami až po samý vrch, a tak sme si to namierili k Westminsterskému opátstvu a cez most k pamätníku obetí pandémie. Musím uznať, že Big Ben je majestátny a aj keď celý Londýn v tento deň pôsobil sivasto, Big Ben žiaril do zlata. Spravili sme si pár fotiek, no predierali sme sa cez nespočetné množstvá ľudí, sobota poobede jednoducho nie je vhodný čas na turistické fotospoty. Popri Temži sme zašli pod most Waterloo, kde nám Lenka ukázala svoj obľúbený antikvariát Southbank Book Market (a možno sa otrávila arzénom zo zeleného obalu knihy, ktorú tam držala v ruke - jednoznačne sledujte jej blog, pripravuje článok o jedovatých knihách). 

Prešli sme okolo londýnskej pláže a pánovi, čo každý víkend stavia tváre z piesku, skočili sme sa zohriať a občerstviť do Café Nero a celkom som znervóznela v rade pri budove divadla, pretože som mala pocit, že som otočila časovrat a mám možnosť sa vrátiť niekoľko storočí dozadu. Keďže pôvodné divadlo zhorelo počas veľkého požiaru v roku 1613 a jedná sa len o repliku tohto alžbetínskeho divadla, tak to nebola tak celkom pravda, no ten pocit z pravého historického zážitku zo shakespearovskej doby umocňovali vstupenky na stojáka, historické kostýmy a hudba, ako aj dobový jazyk, z ktorého sme rozumeli len útržky. Lorko sa oprel o vysunutú časť pódia, ktorá sa neskôr ukázala ako mólo pre plávajúce lode, ktorým sme sa museli uhýnať a aj keď počasie bolo milosrdné a nezapršalo, trochu nás orosili sliny pravých artikulujúcich britských hrecov. Stáť dve a pol hodiny na predstavení, v ktorom rozumiete asi toľko, čo anglické batoľa vyjadreniu politického lídra k vojnovému konfliktu na konci sveta, chcelo guráž a bolo samo o sebe obrovským dobrodružstvom. 

Lenka nás u seba prichýlila na poslednú noc a keďže sme mali let do Košíc namiesto Popradu, nemuseli sme sa o tretej v noci terigať hodinu a pol Londýnom na letisko v Lutone. Stačilo nám byť na letisku na poludnie a síce sme si mohli ráno užiť s Lenkou a jej rodinkou, cestovanie do Košíc sa nám trošku vymstilo. Priniesli sme so sebou anglické počasie, do nitky sme zmokli, vlak v Košiciach sme nestihli a domov sme dorazili neskutočne unavení neskoro večer. Ukázalo sa, že Košice nemajú do Tatier tak blízko ako Londýn.