Vlk mi to pripomína každý deň a som veľmi vďačná za ďalší rok s ním. On nerieši či mám kilá navyše, strapaté vlasy, zablatené topánky a roztrhnuté šaty. Je mu jedno či sme práve v karavane, autobuse, dome so záhradou či na návšteve u tety v malej kuchyni. Je rád za ten moment, je rád, že je s nami a toto uvedomenie ma často učí veľmi veľa. Pretože život je pominuteľný, nestály, plný problémov a nástrah, ktoré každý z nás denne prežíva a my sme nútení tieto zmeny prijímať, prispôsobovať sa im a hľadať svoju novú každodennú normálnosť v tej ťažobe, chaose a často aj v strachu z toho, čo nás ešte čaká.
 
Ja sama, nie tak úplne dobrovoľne a vedome, ale pod vplyvom ľudí a okolností, som aj v minulom roku upadala do podobných pocitov. Pretože aj keď život ide ďalej, aj po dvoch rokoch sa stále ťahá v tieni straty môjho otca a zmien, ktoré následkom toho v rodine aj v živote nastali. Každý deň mi maličkosti pripomenú, ako veľmi mi v živote chýba. Často si uvedomujem, že nemôžem nijak inak ovplyvniť život a vnímanie druhých ľudí, nech ma akokoľvek trápi čím si prechádzajú, pretože zmena nastáva jedine v nás. Jediné, čo som schopná zmeniť som ja sama. Môžem zmeniť svoje myslenie, pohľad na veci, svoje správanie, postoje, reakcie a dúfať, že to bude fungovať ako reťazová reakcia. Dúfať, že nemusí byť tá reťazová reakcia plná len negatívnych zážitkov, nálad, hnevu, nenávisti a strachu, čoho sme často svedkami. Snažím sa pripomínať si, že nenávisť plodí len ďalšiu nenávisť a je na mne, aby som sa rozhodla, čo budem vysielať do sveta a čo budem z neho prijímať, pretože aj v posledných dňoch sme na Slovensku a aj v Čechách videli reťazové reakcie plné nenávisti.
 
Mňa napríklad v posledných dňoch nahnevalo nezmyselné šírenie nenávisti voči psom na území národného parku, keď jeden pán na svojich stránkach so 16 tisíc sledovateľmi šíril fotografie zabitej líšky s tvrdením, že za jej smrť môže pravdepodobne pes pustený na voľno bez toho, aby existovali akékoľvek dôkazy. Je verejne známe, že tento pán sám nedodržiava poriadok národného parku, ale mnohí ľudia ho velebia ako legendu a jeho slová majú pre nich veľkú váhu. Vzniká vo mne veľa otázok, na ktoré nemám odpoveď. Prečo niekto prikrmuje divú zver, ktorá stráca plachosť? Prečo niekto nedodržiava poriadok národného parku, aby chránil prírodu a tým myslím aj kŕmenie zveri ale aj majiteľov, čo púšťajú psov navoľno (ak sa tak vôbec táto situácia odohrala)? Prečo niekto šíri neoverené a nepodložené informácie len aby tým podporil svoje presvedčenie a hypotézu? Prečo niekto strieľa na ľudí na univerzite? Prečo niekto strieľa rakety na iný štát? Prečo niekto vylezie na strechu bytovky sledovať ohňostroj a zapáli ju?
 
Chceme to ďalej priživovať? Ja teda nie. Cítim, ako ma to ťaží, nerobí mi to dobre a som z toho strašne smutná. Ako vďaka spoločenským problémom a ľuďom, ktorí majú vplyv a šíria nenávisť, ja sama upadám do stavu beznádeje a bezmocnosti a mám potom problém čeliť menším rodinným či životným problémom.
 
Nechcem to viac v sebe niesť, preto sa potrebujem zamerať a sústrediť na milióny krásnych maličkostí, ktoré nás obklopujú. Ja vytváram svoj život. Výdychom vypúšťam všetko, čo ma ťaží a nádychom prijímam nový začiatok, svetlo ohňa, vôňu zeme, jemnosť vzduchu, sladkosť vody, nový život. Cítim ako ma napĺňa, prechádza mojimi žilami, každou bunkou a vystreľuje zo mňa ako energia, žiariaca ďaleko do vesmíru.

Legenda o dvoch vlkoch

Traduje sa jeden príbeh, ktorý pochádza od indiánov z kmeňa Cherokee. Jeden starý muž učil svojho vnuka o živote. "Prebieha vo mne boj," povedal chlapcovi. „Je to hrozný boj medzi dvoma vlkmi. Jeden je zlý – je to hnev, závisť, smútok, ľútosť, chamtivosť, arogancia, sebaľútosť, vina, odpor, menejcennosť, lož, falošná pýcha, nadradenosť a ego."
 
Pokračoval: „Ten druhý je dobrý – je to radosť, pokoj, láska, nádej, vyrovnanosť, pokora, láskavosť, zhovievavosť, empatia, štedrosť, pravda, súcit a viera. Rovnaký boj prebieha v tebe – a tiež vo vnútri každého jedného človeka.“
 
Vnuk o tom chvíľu premýšľal a potom sa spýtal svojho starého otca: "A ktorý vlk vyhrá?" Starý Cherokee jednoducho odpovedal: "Ten, ktorého kŕmiš."

Rozlúčka so starým rokom

Keďže mrazy a sneh z prvej polovice decembra vystriedalo oteplenie a dážď, chceli sme si jeden jediný deň, čo sme boli s Lorom sami spolu, užiť aspoň chvíľu na prechádzke v prírode. Chcela som sa ísť pozrieť na Štrbské pleso, či nenatrafíme na ľadovú hladinu, akú sme zažili niekoľko rokov dozadu, kým ju nezakryje hrubá vrstva snehu. Mali sme ale vyraziť ešte o hodinu a pol skôr, pretože ráno bolo jasné a východ slnka ožiaril Tatry, ktoré sa odeli do jasných ružových farieb, čo sme videli len z auta a potom začalo zo západu prichádzať mračno a postupne zahalilo vrcholce do hustej tmy.

Zľadovatelé pleso sme síce našli, ale biele ako mlieko a ani zďaleka nie také, aké by som chcela. Treba na to silnejšie mrazy bez snehu a takých mrazivých dní je každým rokom menej. Kým sa dalo, užívali sme si výhľad na zasnežené tatranské štíty v tichu a samote, pretože sme prišli skôr ako davy turistov, ale neskoro na východ slnka. Ten asi stihli traja poľskí fotografi, ktorí si balili svoje statívy do auta, keď sme my prichádzali.

Premýšľala som, aké krásne by bolo vrátiť sa o sto rokov dozadu. Samozrejme, medzivojnové obdobie medzi dvomi svetovými vojnami bolo nesmierne ťažké, no viete si predstaviť život v Tatrách za čias Maše Haľamovej? Žiť vo vilke na okraji Štrbského plesa a prežívať tu východy a západy slnka po boku s láskou vášho života?

Vo Vile Marína takmer 30 rokov žila a tvorila táto citlivá slovenská poetka, až do smrti manžela, doktora Jána Pullmana, ktorý pracoval v Štátnych kúpeľoch na Štrbskom plese. Jej krehká lyrika je plná lásky a melanchólie, keďže písať poéziu začala už ako dieťa po smrti svojej matky a neskôr ju v živote postretli ešte ďalšie straty, ako aj strata milovaného manžela, následne na čo vznikla jej básnická zbierka Smrť tvoju žijem. Jej život v srdci Tatier sa hlboko vryl aj do jej nádhernej tvorby, kde popisuje prírodu, tatranské štíty, zvieratá aj počasie. Nasledujúca báseň ma sprevádza, odkedy ma moje vlastné kroky života priviedli do Tatier a vypovedá o pocitoch, ktoré tu sama tak dôverne poznám.

Pohli sa ľady

Ťažko sa v horách

rodieva jar.

Na juhu chodí už

ružový máj.

Zakvitli jablone,

zem sladko rozvoňala

a mladé slnko

sýti žírnu hrudu,

kým u nás ľady

v chladnej okove

zvierajú ešte

pleso zelené.

Kamene holé,

pod nimi vlhké ihličia,

len kde-tu zázrakom

krókusy lilavé

spod snehu vypučia.

Nastavia vetru

hlavičku krehkú,

rýchly ich zmar.

Potom sa vetrom

pohnú i ľady.

Pomaly jedle skvitnú.

A to je jar.

Však človek v horách

vďačný je za každý

najmenší dar.

Za rozkvitnutú jedľu

i kameň slncom zhriaty.

Hej, v horách chudobných

ľudia sú láskou bohatí.

Máša Haľamová