Keď som bola malá, stávalo sa mi mnoho neuveriteľných príbehov. Mala som pocit, že vidím veci, ktoré nikto iný nevidí, že počujem hlasy, ktoré nikto iný nepočul a dodnes neviem, či som len pri hre skĺzla tak hlboko do víru fantázie, až som mala pocit, že všetko je skutočné. Pamätám si však, ako som objavila starú povalu v našom dome. Zaprášené tmavé miesto s drevenou truhlicou a sklenenými fľašami v rohu miestnosti. Stala sa mojim útočiskom, mojou tajnou skrýšou. Pri svetle sviečky som si tam čítavala na starej deke, a rýchlo schádzala dolu po rebríku, keď ma stará mama odhalila a kričala, že na hranie je to miesto príliš nebezpečné. Nebála sa o mňa, bála sa, že by som sviečkou podpálila dom, keďže podlaha na povale bola drevená a strešné trámy nado mnou tiež.

Pri mojom pozornejšom prieskume povaly som našla uvoľnenú drevenú dosku a pod ňu som si ukrývala svoje denníky a malé detské poklady. Túžila som byť postavou z tých detských príbehov ako bola Mary v tajomnej záhrade, dievčatko so zápalkami, Anna zo Zeleného domu, Jo v malých ženách alebo malá princezná Sara, ktorá dievčatám v sirotinci rozprávala ohromujúce príbehy. Ja som si ale žila svoj vlastný magický príbeh.

Postupom času som si začala všímať, že ľuďom v mojom okolí sa dejú drobné tajuplné náhody. Keď som bola šťastná, tak sa im niečo podarilo a keď som bola na nich nahnevaná, všetko pokazili. Keď som na niekoho myslela, väčšinou do dňa zavolal alebo sme sa niekde stretli. A neskôr som zistila, že mám akýsi dar prilákať k sebe veľmi zvláštnych ľudí.

Učila som sa ovládnuť svoje túžby a priania, zastaviť tú moc a energiu, ktorá zo mňa prúdila, pretože som sa ľuďom, aj mojej rodine zdala byť príliš nenormálna, zvláštna, bláznivá až priam choromyseľná. Smejem sa pri tom slove. Proste, naučila som sa navonok správať „normálne“.

Tak som si začala všímať ženy okolo seba. Každá bola obklopená svojou silnou aurou a mala moc, o ktorej mnohé z nich dodnes netušia. Učila som svoje kamarátky, ako tie dary využívať pre dobro ich samotných, ich rodín a okolia a možno aj celého sveta. Jedna je skvelou lekárkou, druhá vynikajúcou učiteľkou, tretia je ohromnou maminkou a narátala by som ich desiatky. Desiatky čarodejníc.

Najviac sa všetkému tajomnému a magickému, niečomu nereálnemu bránila moja mama. Keď som nabrala odvahu a štipku dospelosti, povedala som jej pravdu rovno do očí. „Viem, že ty si to nemyslíš, no aj v tebe je kúsok čarodejnice. Veci, čo sa okolo teba dejú majú svoju príčinu a je len na tebe, ako sa k nim postavíš.“

Možno sa mi to opäť len zdá, no moja mamina od tej chvíle nadobudla určitý druh vnútornej rovnováhy a začala okolo seba vytvárať harmonické prostredie. Domov, kam sa rady so sestrou vraciame a pri poháriku vína spolu všetky tri v kuchyni klebetíme. Spoznala silu energie, ktorú v sebe nosíme a keď jej dáme priechod potečie každou škárou aj najtvrdšej skaly okolo nás a premení ju v magický predmet.

A poviem vám, niekedy je naozaj ťažké žiť s tým, že všetko, na čo sa pozriete, vydáva magickú energiu. Nie je pre mňa dom, ktorý by nerozprával svoj príbeh. Dokonca ani osamelý múr uprostred lúky taký nie je. Keď chodím lesom, príroda mi šepká. Medzi ľuďmi počujem ich myšlienky. Každý dotyk, zvuk či vôňa vo mne vyvoláva pocit z životov, ktoré som kedysi prežila. No je prekrásne ísť ulicou či lesom a vo všetkom, na čo sa pozriete, vidieť tajomstvo života.