Najkrajší bol vždycky máj. Stará mama sedávala na múriku kvetinového záhonu pod rozkvitnutým orgovánom a ja som k nemu často išla privoňať a túžila som sa ponoriť do jeho kvetov. Pamätám si, ako som raz pozerala na ňu sediacu pod orgovánom, opierajúcu sa oboma rukami o paličku a driemajúcu s jemným úsmevom Mony Lisy na perách. Užívala si jeho vôňu tak ako ja a mysľou mi prebehlo, že si tento moment navždy zapamätám ako spomienku na starú mamu, domov a rodinu.

Často sa mi s vôňou vybavia spomienky, miesta a pocity. Niekedy ma moja vlastná myseľ zmätie, pretože sa mi s vôňou vybavia obrazy a miesta, kde som v tomto živote nikdy nebola. Moja priateľka mi nedávno povedala, že po vykopávaní kostí pri archeologických vykopávkach je pre ňu ťažké veriť na dušu a na to, že nie sme viac než prach. A ja som si zase nikdy nebola ničím istejšia ako tým, že duša existuje. Verím tomu, že kosti sú hmota, ktorá nás drží na tomto svete, ale duša je večná a ako vlákno sa ťahá rôznymi hmotami a prepája sa s inými vláknami.