Šachová partia alebo šach bláznov

“Když budeš dámou brzy tahati, můžeš brzy prohráti…”

Hneď prvý deň v práci som stretla nejedného zaujímavého cudzinca. Po mnohých usmiatych návštevníkoch sa však u nás zastavil pán s prekvapeným výrazom na tvári. Prekvapila som ho ja svojou otázkou, čo si u nás dá, hneď na to ho prekvapoval môj zvláštny prízvuk v češtine a nakoniec “ako je možné, že si nemôžem k rebierkam zvoliť ľubovolnú omáčku?” Nech sa mi celá scéna zdala akokoľvek komická, udržala som si na tvári profesionálny úsmev a vybavila som jeho objednávku.

Do záhrady je to z reštaurácie niekoľko krokov navyše a keď tam sedí jeden jediný hosť, čašník si už nevie vymyslieť žiadny rozumný dôvod, prečo sa opäť išiel prejsť po príbory, utrieť vonku stoly, napraviť hračky na pieskovisku v intervale takmer 10 minút a pán neustále jedol tú jednu jedinú porciu… Keď už v záhrade sedel celkom dlho, zastavila som sa za ním a mal (prekvapivo) všetko zjedené a dopité. Opýtala som sa, či mu môžem ešte niečo priniesť, alebo len účet a hneď som očervenela za to, ako hlúpo moja otázka vyznela. Začala som sa nekontrolovateľne smiať a ospravedlnila som sa mu, povedala som, že ho od nás nevyhadzujem, len že je záhrada trošku odruky a nechcem, aby mu ako hosťovi niečo chýbalo, preto ho chodím neustále kontrolovať. Prvý krát, za celý čas, čo v záhradke sedel, zmenil svoj výraz, usmial sa a celá jeho tvár sa tým úsmevom neuveriteľne rozžiarila.

Opýtal sa ma, odkiaľ pochádzam a tak začal náš zvláštny rozhovor. Vedel, že Zvolen vyhral tento rok extraligu v hokeji, aj že Trnaváci majú zvláštny spôsob vyjadrovania. Vedel, že moje meno pochádza z latinského slova svetlo. Keď mi pri bare platil a pomaly bol na odchode, uvidel stolík s rozloženými šachovými figúrkami. “To som už dávno nevidel,” povedal a začal obdivovať celkom jednoduchý šachový stolík. “Obdivujem majiteľov reštaurácií, ktorí nezabúdajú na svojich zákazníkov ani v takejto hravej forme.” Odrazu sa mu v očiach zaleskla chlapčenská šibalskosť. “Ak ma čosi naučíte, tak si s vami jednu hru zahrám,” povedala som.

Potiahla som bielym pešiakom na E4. Môj protihráč ma za prvý ťah pochválil a naznačil, že to nie je moja prvá šachová partia. Vyviedla som ho z omylu, prvá partia to síce nebola, no moje šachové vedomosti sa končia potiahnutím pešiaka na E4. Prízvukoval, že je potrebné vyvinúť si prostredných pešiakov, potom strelcov a následne kone. Sledovať, či je každá figúrka krytá a zároveň schopná útoku. Po hodinovej hre som pánovi dala Mat na moje vlastné veľké prekvapenie, ako aj na veľké prekvapenie publika, ktoré sa za mojim chrbtom v reštaurácii vytvorilo.

Pán si na bare popýtal silnejší alkohol a utrel si pot z čela, zasmial sa a zavtipkoval, že si so mnou ešte príde zahrať odvetu. “Máte opäť chuť prehrať sám so sebou?” Opýtala som sa provokatívne, pretože celú hru vlastne odohral sám. Vyzeralo to asi takto:

“Teraz by som na vašom mieste pohol strelcom. Bude ho chrániť kôň, dostanem šach a nebudem vedieť, čo urobiť.” Pohla som strelcom. “A teraz neviem, čo urobiť…”

PS: Ak budete niekedy v budúcnosti hrať s šachovým amatérom, naučte sa Mat bláznov. Dva ťahy a máte ho.