Presne desať rokov dozadu, 1. decembra 2013, som dorazila vlakom so všetkými svojimi vecami v jednom kufri pod Tatry, začať nový život. Celú cestu mi písali priatelia z Prahy, aby sa uistili, či som v poriadku a aj či som si to nerozmyslela a ja som mala hlavu plnú rozlúčkovej párty, ktorú pre mňa zorganizovali. Nevedela som presne, čo chcem. Praha bola krásna, ale príliš rýchla, mala som pocit, že sa z divožienky mením na dámičku, aby som zapadla. Stačilo sa len raz pozrieť na panorámu Tatier pri západe slnka, aby som počula to prehliadané volanie.

Prešla som, pre mňa stále cudzím mestom, všímala si novým okom krásne brány na domoch starého mesta, lúče zlatej hodinky ako sa dotýkajú veží radnice, kostolov a hradnej bašty, vošla som do lesa, obklopená vysokánskymi stromami poprášenými snehom ako pocukrované koláče od starej mamy a kráčala som na miesto s výhľadom na Tatry, kam sme predtým s Lorom pár krát zašli. Zlaté lúče ožiarili vrcholce borovíc akoby vzplanuli v ohni. Zlaté borovice. Povedala som si, že tak sa bude volať jedna z mojich kníh. Vyšla som na vyhliadku a opäť uvidela Tatry. Zasnežené hory v ružovom opare zapadajúceho slnka ma lákali, mámili a donútili ma zabudnúť na všetky moje predošlé predstavy o živote. Tak tu je ten domov? Pýtala som sa samej seba.

Život pod Tatrami nebol vôbec ľahký. Bol rovnako drsný ako kamene štítov. Často bol prudký ako vodné pereje v tatranských potokoch. Bol nebezpečný a nepredvídateľný ako počasie v horách. Ale bol krásny ako svitanie.

No a teraz nás čaká nová kapitola...