Všetky túžime byť nespútané...

Naše kroky po dni a noci neprestajne sleduje tieň Divokej ženy. Nezáleží na tom, kde práve sme, tieň, ktorý nás sprevádza, má dozaista štyri nohy.
*Ženy, ktoré behali s vlkmi* • Clarissa Pinkola Estés

Moje srdce bije pre Prahu

Žila som v Prahe. Nemyslím po vysokej škole, keď som tam strávila pol roka, ale ako dieťa narodené v Československu. Moji rodičia sa ešte ako študenti vysokých škôl zoznámili na Hlavním nádraží v Prahe a práve v Prahe následne založili svoju rodinu. Žili sme v malom bytíku na Stodůlkach približne do rozpadu republiky, a aj keď mňa mamina priviedla na svet pri starej mame na Slovensku, moja sestra sa ešte narodila v pražskom Motole. Údajne som celkom dobre "mluvila česky", ale hlavne sme si Prahu so sestrou vysnívali zo všetkých príbehov, ktoré sme od rodičov a starých rodičov neustále dookola žadonili.

Spoločne sme v Prahe boli už len raz, na sestrine 15-te narodeniny.

Chýba mi stovežatá. Akosi som si v sebe príliš vysnívala pocit, že sa do nej raz vrátim na dlhšie životné obdobie. Má celkom iný charakter pre človeka, ktorý na ňu nenahliada s rovnakým sentimentom ako ja. S Prahou sa mi spájajú krásne začiatky nových životných etáp. Asi preto sme sa do Prahy spolu s Lorom minimálne dvakrát do roka vracali, chceli sme vidieť a spoznať všetky tajomné uličky a miesta.

Radi cestujeme a túlame sa, čo nám pandémia na chvíľu odoprela, no jednou z tém na našom blogu budú práve miesta, ktoré sme navštívili.

Vyučený za kuchára

Loro o tom nehovorí a vie to málo ľudí, že práve kuchárske umenie mu je veľmi blízke. Zatiaľčo ja som sa cibrila v španielskom jazyku na bilingválnom gymnáziu, Loro sa vyučil za kuchára. Aj keď si povinnú prax splnil, nikdy nemal väčšie kuchárske ambície a z tohto dôvodu sa získanie Michelinskej hviezdy nekoná. Za to varí a pečie veľmi rád, rovnako ako jeho otec. Často, keď mi chce priblížiť niečo, čo sme spolu zažili začne vetou: "Pamätáš, keď sme jedli (toto a tamto)?". Ja si nepamätám, čo sme tam jedli, ale pamätám si daný zážitok. Vďaka tomu vzniklo aj moje podpichovanie, keď si Loro niečo nepamätá poviem, že asi sme v tej chvíli na tom mieste nič nejedli...

Aby sme si naše výlety pamätali obaja, rozhodli sme sa, že budeme blogovať aj o miestach, kde sme sa dobre najedli.

Ja som vždy radšej s otcom montovala skrine ako pomáhala v kuchyni, preto sa ma raz po svadbe jedna moja teta spýtala: "A to akože varíš iba sáčkové polievky, keď nevieš variť? Chlapa treba nakŕmiť." Až na to, že môj chlap sa nakŕmi sám. Nie, že by som celé roky len zalievala wifonky, varila párky v kanvici a tou vodou zalievala čaj, no môj muž má ešte aj vyberané chute. Kým mne stačí zeleninový šalát s kuracím mäsom, on by paradajku, hríby a brokolicu ani nevložil do úst. Napriek tomu som v posledných rokoch v sebe objavila lásku k vareniu a pečeniu. Nech sa bránim ako chcem, stáva sa zo mňa postupne gazdinka. Preto tu občas nájdete aj nejaké naše recepty.

Napísala som knihu... Takmer

Presne pred 21 rokmi som začala písať svoju prvú knihu. Mala som dvanásť rokov a veľmi rada som fantazírovala o vílach a škriatkoch, ako aj o láske, ktorá prekoná vzdialenosť, čas aj smrť. Predstavovala som si, že príroda je plná magických stvorení, ktoré by sme mohli zazrieť, keby sme s prírodou splynuli v jedno a tíško, nebadane, čakali na jednom mieste celé hodiny. Rada som po rebríku liezla do podkrovia nášho domu, kde som si vytvorila malú skrýšu, čítala som si pri sviečke alebo vymýšľala príbehy o veciach v starej truhlici, ktoré tam boli, až kým ma neobjavila stará mama a hnevala sa, že podpálim dom. Aj tak som tam tajne chodila a snívala.

Moja prvá kniha mala názov Stratený medailón. Hlavným hrdinom bol škriatok Churro (čítaj ako sa to píše, nie Čuro, aj keď chápem tejto logickej zámene). So svojim starým otcom žil v kmeni veľkého stromu a jedného dňa ho prenasledovala svorka vlkov a prinútila ho prekročiť hranicu tŕňových kríkov, za ktorú mal zakázané chodiť. Na druhej strane objavil rozkvitnuté záhrady a vílu, ktorá do džbánu naberala vodu z čarovnej fontány. Dozvedel sa, že je to studňa života, vďaka ktorej sú víly nesmrteľné a môžu sa starať o prírodu, no začala im vysychať a ak sa to nezmení, víly zahynú a s nimi postupne všetko živé. Zachrániť fontánu mohol len drobný kamienok s čarovnou mocou, vsadený do medailónu, ktorý veľmi dávno ukradol a ukryl zlý čarodej. Za získaním medailónu viedla dlhá a nebezpečná cesta, na ktorú sa v mene lásky môj hrdina vydal.

Druhú knihu som napísala o pár rokov neskôr, po smrti mojej starej mamy. Niesla názov Slepý strážca a opisovala príbeh hrdinky Caly, jediného potomka anjela smrti. Vychovali ju v klane čarodejov a už od útleho detstva musela plniť svoje poslanie - brať život nesmrteľným stvoreniam, ktoré porušili zákony spoločenstva viacerých národov. Svoje poslanie nenávidela, no najväčšie problémy nastali práve po jej úteku.

Moje ďalšie nástrely zostali rozpracované a nedokončené. Všetko potrebuje svoj čas, aby uzrelo svetlo sveta, alebo umrelo v zabudnutí.

Moja fotografia z výtvarnej série *Muchove múzy*

Elfský pes

Počas mojich školských rokov, kedy bolo viac času venovať sa skautingu a turistike, som mala veľký sen, mať pri sebe na potulkách štvornohého parťáka. Dievča sa ľahšie rozhoduje vydať sa do neznámej krajiny celkom sama, keď jej po boku cupitajú labky. Nemecký ovčiak bola moja voľba číslo jeden, až kým som na Muránskej planine po prvýkrát neuvidela Československého vlčiaka.

V zápale skautskej hry na Nižnej Kľakovej som zbadala vlka, ktorého viedla pani na vodítku. Nechcelo sa mi veriť vlastným očiam. Dovtedy som ani len netušila, že existuje okrem vlka tak krásne stvorenie.

Prišla som za ňou, plná otázok. Pes cítil kone, okolo neho bolo strašne veľa ľudí a on prešľapoval z laby na labu, najradšej by sa panej z toho vodítka vytrhol a rozbehol kamsi do lesa. Vyzeral vyplašene, no majestátne zároveň. Na vlka bol príliš vysoký, mal štíhle dlhé nohy a srsť takmer striebornú až sa trblietala v slnečných lúčoch. V mojej predstavivosti som ho pomenovala Elfský pes, tak nádherný a mystický sa mi zdal.

Pani mi prezradila, že je to Československý vlčiak a tú vetu si pamätám dodnes, možno ju mám aj kdesi v starom skautskom zápisníku napísanú, aby som názov tohto plemena nikdy nezabudla. V ten deň sa zrodil môj sen a túžba, mať po boku na potulkách práve tieto vlčie labky.