Je jasné, že nikdy nestihneme splniť môj plán, pretože máme málo času na všetko, čo by som chcela vidieť a vyskúšať, ale na to by sme v tak obrovskom meste potrebovali niekoľko životov a nie jeden predĺžený víkend. Tak trošku sme tušili, že nás čaká dlhý deň, no nakoniec sa stal dosť nepredvídateľným.

Keď sme schádzali po schodoch do vstupnej haly Rockmountu, po prvýkrát nás prišli privítať dvaja z piatich psíkov a mne sa, ako inak, už vôbec nechcelo z domu odísť. Dokonca sme si všimli, že jeden z nich má na svojom boku fľak v tvare srdiečka.

Našim prvým bodom na zozname bol lov na vistérie. Aj keď milujem jeseň a zima je pre mňa plná mágie, keď na jar všetko kvitne a zelenie sa svet, je to moje najobľúbenejšie obdobie. Kvitnúce rastliny mi robia radosť a sú veľkou inšpiráciou aj mojej umeleckej fotografie, a preto priťahujú moju pozornosť. O to viac, keď som zatiaľ nemala šťastie s nimi fotiť, presne ako s vistériou. V mojich predstavách vidím dom podobný tomu na stračej nôžke, ale je obrastený brečtanom a vistériou, v záhrade kvitnú jedna po druhej magnólie, čremchy, orgovány, rododendróny, ruže, ľalie, pivonky a hortenzie a dom je plný liečivých rastlín…

Pár zaujímavých faktov o vistériách

Táto rastlina pochádza najmä z Ázie, konkrétne z Číny a Japonska a v Európe sa jej pestovanie začalo šíriť od roku 1816. Existuje ale aj jej americká odroda, ktorá na rozdiel od tých ázijských, ktoré kvitnú koncom apríla a v máji, kvitne koncom leta, má o niečo iný vzhľad a nie je taká rozpínavá. Vistéria je jednoznačne kráľovnou medzi popínavými drevinami. Je považovaná za invazívny druh, pretože je to popínavá liana, ktorá potrebuje pevnú oporu. Rada rastie do výšky až 20 metrov, nemá problém zničiť vodovodné potrubia, odkvapové rúry, pergoly aj stromy, ktoré obopne ako veľhad kráľovský svoju obeť. Srandou je, že čínska vistéria sa obtáča okolo opory doprava v smere hodinových ručičiek, zatiaľčo japonská vistéria sa okolo opory obtáča doľava v protismere.

Dalo by sa o nej povedať, že je vznešená, ale neskrotná, ba priam vražedná, a to nehovorím len o ničení opôr. Je totiž pre človeka jedovatá. Obsahuje látku glykozid wisterin, ktorá sa nachádza v celej rastline ale najsilnejšiu koncentráciu má v semenách kvetov a už dve tri semená môžu najmä deťom vážne ublížiť. Strapce vyzerajú lákavo a pripomínajú hrozno alebo struky fazúľ. Otrava sa prejavuje zvracaním, silnou hnačkou a bolesťami brucha a prvou pomocou je podať živočíšne uhlie a ísť na výplach žalúdka.

Názov ale nevyslovujeme správne. Rastlinu pomenoval britský botanik Thomas Nuttali po svojom priateľovi, vedcovi a lekárovi Casparovi Wistarovi. Už on z neznámeho dôvodu rastlinu zapísal ako Wisteriu a preto musia byť akceptované oba názvy - Wisteria aj Wistaria.

Najväčšia Wistaria rastie v Kalifornii v Sierra Madre, meria viac ako 100 metrov štvorcových a váži vyše 250 ton. V období kvitnutia má približne jeden a pol milióna kvetov. Nachádza sa na súkromnom pozemku, ktorý je pre verejnosť otvorený raz do roka počas Wistaria Festivalu.

V roku 1894 kúpila pani William Alice Brugman vistériu v štvorlitrovom vedre za sedemdesiatpäť centov v starej Wilsonovej škôlke v Monrovii a zasadila ju pri svojom dome. Keďže sa pozemok nachádza na úpätí hôr San Gabriel, mal vinič dostatok vlahy. Neskôr, v roku 1906 predala dom manželskému páru, Henrymu a Estelle Fenellovcom, ktorí sa o vistériu starali a nechali ju obrásť dom a začali sa na ňu chodiť pozerať ľudia až z Los Angeles.

Váha viniča zničila dom a zrútila sa strecha, kvôli čomu Fenellovci postavili nový dom severne od vistérie. V roku 1936 prešiel pozemok opäť do rúk novej majiteľky, Carrie Idy Lawless. Postavila nové altánky a kovové podpory, aby čo najlepšie udržala rastlinu nad zemou a mimo domu. Po jej smrti v roku 1942 zdedil jej majetok synovec Bruce McGill a pri starostlivosti o rastlinu spolupracoval so záhraníckym klubom v Sierra Madre. V roku 1961 sa pozemok rozdelil medzi dvoch majiteľov.

Táto vistéria pochádza z Číny a má viac ako 250 rokov a vzhľadom na jej rozmery sa o ňu starajú odborníci z univerzít a miestni záhradníci. V roku 1990 ju zapísali do Guinnessovej knihy rekordov ako najväčšiu kvitnúcu popínavú rastlinu na svete a patrí medzi sedem záhradníckych divov sveta. Tú by stálo za to vidieť.

Na bicykloch po Notting Hill

Obdobie kvitnutia vistérií v Londýne sme stihli na chlp presne, pretože už boli na slniečku suchšie a menej farebné. Našli by ste niekoľko domov obrastených vistériou, ktoré každoročne navštevujú turisti a travel blogeri z celého sveta, my sme sa rozhodli nájsť niektoré v Notting Hill. Aby sme nemuseli pešo prechádzať desiatkami ulíc sledujúc navigáciu na dané miesto, rozhodli sme sa požičať si elektrobicykle. Stačilo si podľa návodu na nich stiahnuť aplikáciu, pridať údaje a platobnú kartu, založiť mobil s navigáciou do držiaka a vyraziť.

Lorko vyzeral, že naskočil a fujazdil s vetrom, zatiaľčo mne sa kostra bicykla zdala veľmi ťažká a neforemná a zo začiatku mi robilo veľký problém odraziť sa a zaprieť do pedálov. Občas, keď ma chytala panika z vozidiel po mojej pravej ruke a ja som otočila volantom bližšie na kraj cesty, mala som čo robiť, aby som nenabúrala do zaparkovaných áut. Síce som cítila stres a paniku, no bola to ohromná sranda. Šaty a kabátik mi viali, úsmev od ucha k uchu, pálila som za Lorkom a vôbec mi nevadilo, že ideme po ľavej strane.

Nikdy som nebola v San Franciscu, jeho kopce poznám len z filmov, ale pár ulíc v Notting Hill smerom k nášmu cieľu mi pripomínalo presne tie sanfranciské ulice hore dolu, hore a zas dolu. Posledný kopec bol tak veľmi strmý, že sme bicykle radšej vytlačili a fučali, mokrí do nitky, ale s úsmevom na tvárach. Čakali nás posledné dve či tri zákruty, keď sa na konci ulice pred nami zjavila tá najkrajšia vistéria, akú som doposiaľ videla. Jej konáre obopínali celý dom a predzáhradku, točili sa okolo seba jeden cez druhý, plné do diaľky voňajúcich fialových kvetov. Nedali sa urobiť lepšie zábery, než tie, čo sme urobili, pretože na chodníku pred domom stáli veľké dodávky, zaparkoval tam aj kuriér a k domu neustále prichádzali rôzni turisti a fotili sa. Z okna naproti nás spoza záclony všetkých pozorovala stará pani. Ktovie, čo si myslela.

V Notting Hill by ste našli aj ďalšie domy obrastené vistériou. Nás navigácia trošku zmiatla, preto tú najkrajšiu ulicu sme nestihli vidieť. S vetrom vo vlasoch na bicykli, na ktorom som už našla ten správny balans, som už nechcela robiť nič iné, než jazdiť celým mestom. Autá, križovatky, doubledeckre, dvojprúdovky a moje šaty viali, kým na mňa Lorko zozadu niečo kričal a mne to bolo jedno - prefičali sme na bicykloch po Portobello Road. Išla som tak rýchlo, že vistérie a pastelové domy sa v periférii zliali v dúhu.

Bicykle sme odložili na jednom zo stanovíšť a za vyše hodinu jazdenia každý z nás zaplatil okolo 13 eur. Neskôr sme dostali radu, aby sme si nabudúce požičali bicykle značky Santander, kde je pol hodina jazdy za £1.65. Stačí si odsledovať čas, dať bicykel na stanovište Santanderu, požičať nový bicykel a jazdiť tak za pár libier celý deň. Londýn, nabudúce sa drž…

Ulicu Portobello road sme prešli hore dolu ešte aj pešo. Bola plná obchodíkov a trhovníkov, starožitných vecí a šperkov, magnetiek, ktoré sme pre rodinu nabrali po hrstiach, no čas sa nám krátil a fidlikanti v bruchách sa tiež začali ozývať. Mali sme sa totiž stretnúť na Pankráci (ako familiárne volám stanicu St Pancras) s Lenkou alias Dievčaťom v Londýne. Kto nepoznáte jej blog, určite naň zablúďte. Okrem toho jej práve vychádza prvá kniha, na ktorej sme s Lorkom odviedli trochu práce, preto vám viem úprimne povedať, že je skvelá. Môžete si ju zakúpiť v predpredaji na Startovači, čím podporíte aj jej vydanie.

Poobedie s Gandalfom čarodejníkom

"Kde by ste boli, keby ste boli rieka?" pýta sa Lenka, keď vychádzame z metra, aby sme našli mólo Blackfriars a odviezli sa loďou. Našťastie ma môj orientačný zmysel ani tentoraz nezradil a naprieč spletitou križovatkou sme skutočne zamierili k majestátnej Temži.

Druhá polovica dňa mi pripomínala časť zo seriálu Priatelia, kedy sa Ross a Chandler majú stretnúť s dávnym kamarátom, ktorého prezývajú Gandalf čarodejník - pretože sme naskočili na loď, ale z nášho plánu doviesť sa po Temži do Greenwichu nebolo ani pl pre Lenkinu spontánnu povahu. Namiesto Greenwichu sme podplávali London Bridge, z lode vyskočili už pri londýnskom Toweri, dobehli do môjho milovaného St Dunstan na pár Lenkiných fotiek, predierali sme sa Londýnčanmi, ktorí si po práci chodia na pivo na stojáka pokecať, elegantne vyobliekaní s pivom v ruke postávajú na ulici pred pubmi ako vagabundi a kecajú, že si v danej chvíli nepočujete ani vlastné myšlienky. Prešli sme mestom kontrastov, kde sa medzi presklenými mrakodrapmi pripomínajúcimi obrovské kryštály a diamanty, skrývajú učupené historické kostolíky a dostali sme sa cez kontrolu ochranky až na strechu k rozkvitnutým vistériám, pastelovému západu slnka a výhľadu na mesto z vtáčej perspektívy.

Hovorila som Lenke príhodu, ako si chcel Lorko odniesť ako suvenír pohár od piva Guinness, aj keď si to nakoniec rozmyslel.

Povedala som: "Ja som vymyslela plán, ako ukradnúť pohár…"

Lenka prekrikujúc hluk Londýnčanov debatujúcich pred pubmi na pive: "Ako ukradnúť Boha?"

Totálne vyčerpaní po viac ako 20-tisíc krokoch, jazde na bicykli, plavbe po rieke a asi miliarde nových zážitkov sme odprevadili Lenku na vlak, a aj keď sme sa vliekli z nohy na nohu ako zombie lačniaci po čerstvých ľudských mozgoch, predsalen sme neodolali poslednej prechádzke nočným Londýnom popri Temži po Kráľovninej ceste - The Queen's Walk. Pritom nás ešte čakala polnočná hodinová jazda doubledeckrom do Rockmountu. Nepamätám si, ako som zo seba zhodila šaty a dala si sprchu, už si pamätám len na voňavú mäkučkú perinu, do ktorej sa zabáram hlbšie a hlbšie a padám do ríše snov.