Ellie Šedivá je blogerka, copywriterka na voľnej nohe, mama a najnovšie už aj spisovateľka, pretože práve tento víkend bude v Smižanoch krst jej prvej knihy Dievča v Londýne. Okrem toho ju v piatok 3.novembra čaká aj beseda v Podtatranskej knižnici v Poprade, na ktorej ste všetci vítaní.

Mala som to šťastie, že som s Ellie spolupracovala na jej knihe trochu ako editorka, ale hlavne ako jazyková korektorka, a aj vďaka tejto spolupráci sme zistili, že sme spriaznené duše. Ona spod Tatier odišla do môjho milovaného Anglicka a ja som sa zas prisťahovala do jej milovaných Tatier. Posledné dni sme spolu strávili v jej viktoriánskej chalúpke v Londýne, kde som zostala na najbližšie tri týždne, preto sme využili príležitosť a urobili fotenie inšpirované jej obľúbeným filmom Brooklyn, ako aj tento rozhovor, aby som vám Ellie a jej knižku Dievča v Londýne trošku priblížila. 

Viem, že byť spisovateľkou bol tvoj veľký sen. Práve ti vyšla prvá kniha. Aké boli tvoje pocity, keď sa tvoj sen začal plniť? Splnilo vydanie knihy tvoje predstavy a očakávania?

Prvý pocit, to si pamätám presne, bol taký, že sa vlastne vôbec necítim “spisovateľsky”. Bolo to asi dané aj tým, že keď knižka vyšla z tlačiarne, ja som bola ďaleko od Brna v Londýne a trvalo pár týždňov, než som ju skutočne držala v ruke. 

To medziobdobie bolo zvláštne napínavé a plné očakávania. Keď som celá nervózna vystúpila z lietadla a Martin Toman (môj nakladateľ) ma tam čakal s knižkou, ku ktorej som si konečne mohla privoňať, bol to neskutočný pocit. Akoby zrazu všetko do seba zapadlo a ja som si mohla vydýchnuť, lebo môj veľký sen sa konečne splnil.

Čo sa týka očakávaní, niektoré veci ma prekvapili, napríklad koľko reálnej práce je za vydaním knihy. Nemyslím písania, mám na mysli prácu, ktorá sa musí ešte urobiť, kým sa hotový rukopis premení na naozajstnú knihu a dostane k ľuďom. Veľmi obdivujem, že sa niekto podujme na to, vydávať knižky, lebo je to umenie a náročné remeslo zároveň. 

Ako by si svoju knihu opísala jednou vetou?

Napísala som ju pre to nepokojné Dievča vo mne, ktoré o živote v Londýne mohlo len snívať.

Knihe predchádzal blog Dievča v Londýne, aktuálne ho tvoríš pod názvom Túlavé dievča. Môžu ľudia nájsť tvoje príbehy aj inde, ak sa pred kúpou knihy potrebujú s tebou zoznámiť?

Nedávno vyšla ukážka z knihy na cestovateľskom portáli Dobrodruh.sk a ukážky z knihy budem postupne zdieľať aj na svojom novom webe Túlavé dievča. Ale trúfam si povedať, že ak vás moje príbehy oslovili na blogu, budeme si rozumieť aj na papieri, lebo kniha sa naozaj zrodila z blogu, ktorý som písala už pár rokov predtým, než som začala pracovať na rukopise. 

Knižka je okrem internetu dostupná, napríklad, vo vybraných kníhkupectvách na Slovensku, takže si v nej môžete zalistovať, ak by ste s kúpou váhali. Podľa mňa sa totiž online nedá stopercentne navnímať to, v čom je ešte Dievča výnimočné - napríklad poriadna pevná väzba s reliéfom a štruktúrou, ktorá je na dotyk úžasná a dodáva knižke šmrnc. Chcela som, aby to bol taký “Londýn do zbierky”, ktorý si radi doma aj vystavíte a bude vám robiť radosť. 

Dievča v Londýne nepatrí k bežným cestovateľským sprievodcom. Aj keď to ľudia možno občas podľa názvu očakávajú. Ako kniha vznikala a čím je jedinečná?

Povedala by som, že Dievča vôbec nie je sprievodca, to je dôležité vedieť :). Je to kríženec denníka a cestopisu. Ukazujem v ňom nielen to pekné, naleštené a vzrušujúce, čo na Londýne milujeme, ale aj každodenné (často humorné) drobnosti, ktoré zažije len niekto, kto sa sem presťahuje a postupne sa dostáva hlbšie a hlbšie. 

Tak, ako neexistujú dva identické životné príbehy, neexistuje ani knižka ako je táto, pretože je založená na mojom subjektívnom pohľade na svet. 

Kniha síce nie je archeologická, ale vezmem v nej čitateľov aj na miesta, ktoré podľa mňa turisti nepoznajú a ktoré sú úzko prepojené, napríklad, s londýnskou históriou. 

Kdekoľvek v Londýne stojíte, stojíte zároveň na tisícročiach jeho histórie od Rimanov až po súčasnosť. Stačí sa poriadne dívať a pochopíte, koľko tajomstiev je votkaných do budov, ulíc a detailov okolo. V tom je Londýn naozaj magický. 

Od prvých príbehov, kedy ste odišli z Brna do Londýna, sa u teba veľa zmenilo. Môžu sa čitatelia tešiť na ďalší diel o tvojich zážitkoch v Londýne?

V blogu aj našich anglických historkách s veľkou chuťou pokračujem a ako mama (a tiež majiteľka tvrdohlavého jazvečíka) mám teraz trochu iný pohľad na Londýn aj na život. Žijeme tiež v úplne inej časti, na juhu Londýna ďalej od centra v malej Chalúpke, čo je pre mňa veľmi inšpiratívne. 

Čiže áno, veľmi rada by som k Dievčaťu napísala aj pokračovanie. Myslím si, že bude o čom a záleží len na tom, či budú mať záujem aj moji čitatelia!

Najradšej by som čitateľom prezradila, čo viem ja, pretože sa na tvoje ďalšie projekty nesmierne teším, no opýtam sa jednoduchšie - pracuješ aj na iných žánroch ako na reportážach z potuliek a života v Londýne?

Pracujem na historickom príbehu o slovenských emigrantoch v Amerike, ktorý bude voľne inšpirovaný históriou mojej rodiny. Písala som o ňom na svojom blogu. A zároveň mi pravdepodobne čoskoro vyjde detská kniha Samko a Pocitkovia, ktorej som venovala veľa lásky a podieľa sa na nej veľmi talentovaná slovenská ilustrátorka Martina Gabaríková. Ani jedno z toho nie je o Londýne, ale treba objavovať aj nové témy, no nie? 

Tvoj život môže na prvý pohľad vyzerať idylicky. Mama na materskej, žijúca v Londýne, napísala a vydala knihu. Čo bežný pozorovateľ nemôže vidieť v zákulisí tvojich príbehov?

Niekedy mám pocit, že sa snažím žiť viacero životov naraz. Nie ten “instagramový” a naozajstný, lebo na Instagrame sa snažím byť čo najviac verná tomu, aká som v skutočnosti. Idylický náš život zďaleka nie je, len sa radšej sústredím na to dobré a vychutnávam si drobnosti, ktoré mi robia radosť. 

Ale som mama, copywriterka, spisovateľka… niekedy je vážne ťažké nájsť v tom rovnováhu a priestor na odpočinok. 

Do Londýna sme sa vrátili len pred pol rokom, takže stále sme vo fáze “popôrodných bolestí” a zžívania sa s novým prostredím, novým domom, novou rolou nás ako rodičov... Každý deň je pred nami nejaká výzva, ktorú treba prekonať a začiatky nikdy nie sú ľahké. 

Čo ti v Londýne najviac chýba?

Moji priatelia - jedna vec je ísť si za svojim snom a druhá je to, čo tomu musíš chtiac nechtiac obetovať. Ľudia a vzťahy sa nedajú len tak vymeniť a za blízkymi priateľmi a rodinou mi v Londýne býva veľmi smutno!

Akú radu by si dala začínajúcim blogerom a autorom?

Aby si oni sami nestáli v ceste. 

Ja som dlho bola svojím najväčším kritikom a, dokonca, často až nepriateľom. Mala som nízke sebavedomie a miesto toho, aby som si sadla a písala, hoci aj priemerne, iba som o tom premýšľala. 

A to nebolo dobré. Pretože aj keď človek napíše len pár riadkov denne, bude napredovať rýchlejšie než niekto, kto sa toho bojí. Lebo písanie nie je len o talente, ale, v prvom rade, aj o tvrdej práci a cviku, ako každé iné remeslo.