Momentálne sedím na drevených bielo natretých sedačkách nad plážou, vietor a morský vzduch mi ovievajú vlasy, podo mnou šumia vlny, okolo kvitnú púdrové oleandre a síce je pláž plná ľudí a štebotajúcich detí, príde mi to momentálne ako najdokonalejšie miesto na svete. Milujem more, čajky, slaný vzduch, piesok na pláži pod bosými nohami, vlny, lode, delfíny... Akurát mi strašne chýba Loro, lebo sme si spravili s mamkou a neterou babskú jazdu a rada by som zdieľala tieto zážitky aj s ním. Vždy som si vravela, že by som nevedela bývať v horúcej krajine, radšej mám sychravé počasie a viac ako do mora sa rada ponáram do snehu, ale aj tento týždeň v Bulharsku mi ukázal, že by ma to veľmi bavilo. Proste by som v tom najväčšom úpeku bola v kaviarni, v tieni alebo niekde vnútri a tvorila a pri východe a západe slnka by som si šla zaplávať alebo sa potúlať okolím.
 
Túžim po písaní kníh. Mám za svoj život nespočetné množstvo rozpísaných príbehov. Chcela by som sa stať spisovateľkou a prestať o tom iba snívať... Hlavou mi neustále víria myšlienky, že čo je to pravé pre mňa o čom by som mala písať? Aký žáner? Aký príbeh? Bude stáť za to? Nebude to klišé? Nebude to brak? Príliš sa posudzujem ešte predtým, než s niečím skutočne začnem alebo kým to posuniem na ďalšiu úroveň. Zaháňam radosť z tvorby a písania a nechávam na povrch prenikať pochybnosti o tom, že na písanie nemám. Že nie som dosť dobrá. S týmito myšlienkami sa potýka väčšina autorov, ak nie všetci a spoločne mnohí tvoríme šuflíkovú literatúru.
 
Julia Cameron napísala, že veľmi často smelosť, nie talent, urobí z jedného človeka umelca a z druhého tieňového umelca. Sú to umelci, ktorí nepoznajú vlastnú identitu a robia tieň ďalším umelcom. Pre mňa je vystúpením z komfortnej zóny - z tieňa na slnko - už takáto úprimná spoveď, rovnako ako dovolenka pri mori. Písanie blogu je postupné odkrývanie samotárskej duše, ktorá sa až príliš dlhý čas snažila ukrývať v bezpečí svojej svorky a svojej jaskyne. A viem, že medzi mojimi dobrými priateľkami je veľa takých, ktoré si svoju dušu, tvorbu a tajomstvá stále pevne strážia a boja sa o tieto poklady podeliť so svetom. Je desivé a bolestivé odhaliť sa svetu, no ešte bolestivejšie je žiť ukrytý v strachu, že nie ste dosť dobrí. Pretože ste.
 
 PS: Tej prvej fotke hovorím "Dohľad starých rodičov" 🙂