Sme zvieracia domácnosť. Loro asi nebol vždy taký zveromil ako ja, no minimálne posledné roky mi často hovoril, že si už náš domov bez zvieratiek nevie predstaviť. Ja som od útleho detstva vedela, že milujem všetky zvieratká, v podstate bez rozdielu. Ok, takého aligátora by som si asi tak úplne neprivinula do náručia... S tým krásnym ale prichádza aj to smutné a ťažké. A to strata milovaného zvieratka.

Normálne netuším, čo sa to deje. Tento blog mal zachytávať tie krásne momenty života, pomáhalo mi to sa viac zamerať na tie drobné pozitívne každodennosti, ktoré v obdobiach smútku ľahko prehliadame a napriek tomu je tu opäť ďalší smutný príspevok. Mňa tá melanchólia asi nikdy neopustí. Brala by som v živote už o trochu šťastnejšie obdobie...

Umrela nám Luna. Dalo by sa povedať, že nečakane, aj keď posledné štyri dni sme vedeli, že je na tom veľmi zle po tom, čo mala ťažký priebeh (pravdepodobne) herpes vírusu. Vravím pravdepodobne, pretože som to ochorenie dokázala zaradiť až po konzultácii príznakov so Saškou Pavelkovou, ktorá sa vyzná v mačkách tak dobre, že by mohla skryť do vrecka akéhokoľvek veterinára. (Ak ste nečítali ešte jej knihu Štyria mačkatieri, tak si ju vyhľadajte, je dostupná aj v audiopodobe a je určená pre deti a pre všetkých milovníkov mačiek, ale najmä pre všetkých ľudí, ktorým by sa zišlo vzdelať zábavnou formou v oblasti starostlivosti o mačky.) Bohužiaľ som si po jej rady išla neskoro, verila som liečbe, ktorú nám nasadil veterinár.

Naše mačičky slobodne von z bytu nechodia a niekoľko mesiacov u nás nebola ani žiadna túlavá mačička v karanténe, ale napriek tomu sa k nám vírus nejak dostal. Duch začal v utorok kýchať a dva dni prespal, no potom lietal ako zmyslov zbavený, aby tie dva dni bez bláznenia dohnal. U Luny "mačacia chrípka" prepukla v piatok večer a nečakali sme, že by to zvládala ťažšie ako Duško. Lenže odjakživa bola veľmi drobná a krehká mačička. O mesiac by mala len tri rôčky. Vírus ju zmohol a nasadená liečba vôbec nepomáhala. Bola silno dehydrovaná a napriek tomu, že som ju napájala pomocou striekačky, slamky a kvapkadla, dávala som jej vodu, vývar a nápoj od veterinára, tak sa mi nepodarilo ju zachrániť a jej stav sa pomaly zhoršoval. Boli sme uňho na kontrole každé dva dni. Ako povedala Saška, mohlo byť v jej zdravotnom stave niečo skryté, nejaké vážne ochorenie, o ktorom sme nevedeli.

Pred týždňom sa hrala a už tu nie je. Ešte včera som jej dávala vodu a lieky pomocou kvapkadla, lebo celý týždeň odmietala jesť a piť a dnes sme mali ísť opäť ráno k veterinárovi. Toho sa už nedožila. Akokeby nás počkala a keď sme ráno boli obaja pri nej a hladkali ju, vydýchla naposledy.

No čo. Mám chuť nadávať a kričať ako vždy, keď niečo tak veľmi bolí. Som úplne zlomená a pohltená obrovskou prázdnotou, ktorú jej malé telíčko zanechalo v mojom živote a som veľmi rada, že sme ju mohli milovať a mať v živote tak úžasnú najlepšiu kamarátku. Každú noc sme sa túlili k sebe a minulú noc strávila pokojne na mojej hrudi...

Chcela by som ale napísať príspevok o tom, aká Luna bola, čo mala rada a čo mi bude teraz v našom domove veľmi chýbať.

Narodila sa 7.mája 2020 na chate v Beskydách v úžasnej zvieracej domácnosti s množstvom mačiek, pudlíkom a dvomi československými vlčiakmi, zajačikmi, andulkami a s úžasným dievčatkom, ktoré miluje fotografovanie. Mala niekoľko bratov a sestier, ktorí boli tigrovaní ako ona alebo čierni a jej maminka sa volala Mucinka, presne ako naša Mucinka, ktorá sa nám v tom roku zatúlala a stratila.

Vyzdvihli sme si ju ako drobné klbko v Žiline a Vlk k nej bol od začiatku veľmi nežný a ani raz ju neuštipol do kožúšku. Doviezli sme si ju vlakom domov, kde sme ju zoznámili s Duškom a na naše prekvapenie na ňu vôbec neprskal ani nevrčal, okamžite si ju zamiloval a už na druhý deň ju láskyplne umýval a ona mu nejakú dobu cucala bruško ako keď hľadala mliečko u svojej maminky.

Bola to neskutočne prítulná, rozkošná a milá princezná, moje jediné malé dievčatko v našej chalanskej zostave. Bola odjakživa bojko a stačilo aby niečo buchlo alebo sa šuchlo, naježila svoj veveričí chvostík a okamžite trielila k Vlkovi a ukryla sa mu medzi labky, pod bradu alebo pod chvost. Najradšej zaspávala na mojej hrudi pri mojom srdci, a tak som si ju musela počas práce na počítači priväzovať do šatky, aby nám obom bolo pohodlne.

Ako rástla, veľmi rada sledovala cez okno na streche vtáčiky a priam romanticky pozerala von oknom vždy, keď bol nádherný východ alebo západ slnka a čo bolo na nej najmilšie, milovala hudbu. Keď som si pustila svoj playlist na Spotify, okamžite pribehla, nech driemala kdekoľvek, vyliezla na stôl, začala priasť a obtierať sa o reproduktor, z ktorého melódia vychádzala. To robila aj mne, keď som si spievala či hrala na hudobný nástroj. Liezla až k mojim ústam, obtierala sa mi o bradu a vyžadovala si počas spevu pusinky na hlavičku. Milovala pusinky. Často si ich sama prišla vypýtať. A nahlas priadla len čo ste vyslovili jej meno alebo ste sa jej dotkli. Jej najobľúbenejšou pesničkou ale bola skladba od Vojta Dyka - Šumavský otčenáš, stačili prvé zvuky vetra a okamžite bola pri mne a počas celej skladby sa pri mne vrtela, obtierala, priadla, láskala, vykrúcala a chcela byť hladkaná. Rada sa hladkala aj sama. Ľahla si, privrela oči a labkou sa hladkala po hlávke. Boli to také jej malé rozkošnosti, ktoré nerobila nikdy žiadna iná mačička ani kocúrik.

Rada spinkala s hlavičkou položenou na zemi ako drobná vydra, alebo s labkou vystretou vpred. Rada vyvolávala naháňačku alebo jemnú bitku s Duchom. Veľmi rada žobrala o kuracie mäsko a vždy presne vedela, kedy ho krájame a pribehla v mihu sekundy. Rada si na mne zdriemla s labkou vyloženou cez moju ruku, keď som čítala knihu alebo pozerala telku a často prišla ku mne, keď som pracovala, uložila sa na mojej ľavej ruke a ja som musela pracovať s ňou v náručí.

Bola veľmi tichá, láskyplná a každého s radosťou vítala, aj všetky naše návštevy. Keď sa zobudila niekde po tme a nenašla pri sebe minimálne Duška, začala srdcervúco ale jemne mňaukať (plakať) a ja som na ňu musela volať menom a hovoriť jej kde sme, aby za nami prišla, občas to tak bolo aj uprostred noci.

Ako bola bojazlivá, nechcela nikdy vyliezť z dverí, za to Duško je dobrodruh a niekedy sa pýta na prechádzku. Párkrát sme ich vzali na vodítkach von, ona sa ale po mne vyštverala a celá sa triasla. Nebola dobrodružný tip (aj keď Duško by šiel s nami aj okolo sveta). Jej najväčšie dobrodružstvo bolo, keď sa vyšmykla z dverí na schodisko a v polovici sa rozhodla, že je to príliš desivé na to, aby pokračovala a začala strašne plakať.

Milovala teplé miesta a slniečko. Rada sa túlila k Duškovi na akomkoľvek miestečku, aj keby tam pre ňu už žiadne miesto nebolo, tak si ľahla krížom cez neho. Keď začula ako krčím v ruke papierik, okamžite pribehla, musela som jej ho hodiť a ona ho kotúľala a naháňala, až kým sa jej nezatúlal pod gauč a potom sme vždy raz za čas museli spod gauča pozametať miliardu papierových guličiek.

Viem, že už ju nič nebolí, už netrpí, ale už tu nie je, aby mi mohla spríjemniť deň tak, ako to vedela a robila len ona. Ďalší kúsok môjho srdca už je za dúhovým mostom.

Tak už budú Vlk a Duško opäť len dvaja.

Budeš nám veľmi chýbať každý deň, princezná. Už teraz tak silno cítim tvoju neprítomnosť. Vlk a Duško smutne polehávajú. Ďakujem ti, že si aspoň na krátky čas bola našou roztomilou spriaznenou dušou na tomto svete a všetci sme ťa veľmi milovali. Spi sladko, dievčatko naše rozkošné.