Všetko sa to začalo kovaním veľkých prsteňov...
 
Ó, nie, to je celkom iný príbeh. Ok, idem odznova.
 
Na západe Liptovskej kotliny, v objatí lesov a na sútoku riek leží mestečko, kam nás oboch zaviedli naše študentské cesty. Obaja študenti žurnalistiky, no každý s celkom iným cieľom. Ja som sa chcela stať slávnou spisovateľkou (ehm), alebo si dať odstreliť črevo ako vojnová korešpondentka a Loro na našej škole skončil tak trochu omylom, pretože chcel študovať športový manažment.

Najviac nás zblížil strach z opakovania skúšky z dejín žurnalistiky, môj strach, kedy sa Loro gentlemansky ponúkol pomôcť mi s doštudovaním pasáží, v ktorých som mala len prázdno... Tajne, cez okno našej prízemnej internátnej izby, preliezal do vnútra a na psychohygienu von na nákup a strávil celé svoje prázdniny tým, že ma o siedmej ráno budil, opretý o parapet do druhej-tretej rána dookola kládol otázky, ja som chytala hysterické záchvaty striedajúce sa s panickými atakmi a nakoniec som skúšku dala na B, čo ho trochu nas**lo, lebo on z nej mal C...
 
Naše telefonáty boli čoraz častejšie, postupne sa predlžovali a začiatkom ďalšieho semestra sme zistili, že máme k sebe bližšie ako predtým. Ja som nastúpila na pomalý osobáčik a Loro na Šinkansen, pretože už za tri mesiace na Silvestra ma požiadal o ruku. Ako milovníčka Pána prsteňov som vždy túžila po tej večnej a nadpozemskej čistej láske, akú mali Arwen a Aragorn, a tajne som si vysnívala, že poviem áno len tomu mužovi, ktorý predo mnou pokľakne s Večernicou... A ten debil predo mnou zrazu kľačal s Večernicou! Nikto o tom nevedel, takže som mohla povedať nie, ale nemohla som sama sebe klamať... A tak som za burácania ohňostrojov a miliardy ľudí na pražskom Vyšehrade povedala: 


"Čo si to hovoril? Nepočula som."
 
Nešlo zaprieť moju podstatu Bridget Jonesovej... Loro mi svoju žiadosť zopakoval a ja som
a) ušla
b) skočila z Vyšehradu
c) povedala áno.
 
Ding dong, šmankote.
 
Dúfam, že chápete môj čierny humor. 

Spoločne sme sa prehrýzli (a prerigali) magisterským štúdiom a ja som potom skončila na čas v Prahe zatiaľčo lokálpatriot Loro zostal pod Tatrami. V Prahe som začala písať svoj blog Divoká v srdci. Po tom, čo sa mi ani násilím a s rohypnolom nepodarilo Lora odvliecť za hranice, rozhodla som sa začať život pod Tatrami tiež.


Vďaka mojej skvelej šéfke v práci, ktorú som si našla, sme dostali do prenájmu bytík v domčeku so záhradou s jabloňovým sadom a môj sen o štvornohej chlpatej rodinke sa začal stávať skutočnosťou. Ako prvý k nám pribudol čierny kocúrik Zloduch a hneď nato, naše vlčie šťastie, Vlk.


Tak sa začala naša epická magická cesta.